Poslanec Dr. Ľuboš Blaha sa profesionálne venuje marxistickej filozofii. Preto je pochopiteľné, že má v iných smeroch menej vedomostí. História nebola primárny objekt jeho štúdia a je vidieť, že v nej má medzery, ktoré sa snaží zaplniť ideologickým nánosom. Preto si dovolím v najstručnejšej podobe odpovedať na otázku pána poslanca „KOHO KEDY VOJENSKY NAPADLA KUBA ČI VENEZUELA?„
Tento krátky článok si určite nekladie za cieľ bagatelizovať priame a nepriame intervencie USA vo svete a obrovské množstvo ich obetí. Studená vojna však predstavovala konflikt dvoch superveľmocí a ich spojencov či satelitov. Preto je dôležité pripomínať si angažovanie oboch strán, ktoré boli v pretláčaní svojich sebeckých záujmov rovnako aktívne.
„Ostrov slobody“
Krátko po Kubánskej revolúcii, kedy nad ostrovom prevzali moc komunisti na čele s Fidelom Castrom, sa táto pomerne malá ostrovná krajina s novým vedením pokúšala vyviesť komunizmus ďalej, a to aj vojenskými metódami. Kubánske intervencie a dobrodružstvá známeho milicionára Che Guevaru sú obsiahnuté v každej serióznej odbornej publikácii o dejinách druhej polovici 20. storočia. V stručnosti si priblížime len niektoré z nich.
Kongo
Kríza v Kongu sa začala takmer okamžite po jeho nezávislosti na Belgicku v roku 1960. Sprevádzaná bola ekonomickými otrasmi, vzájomnými etnicko-kmeňovými bojmi, pogromami na bielu populáciu, či krvavím súperením politických zoskupení s podporou zo západného a východného bloku. Kvôli brutálnemu násiliu boli v Kongu dokonca rozmiestnené jednotky OSN. V roku 1964 na východe krajiny povstali maoistické milície zložené z prívržencov bývalého komunistického premiéra Konga Patrica Lumumbu. Za krátky čas sa im podarilo obsadiť dosť veľké územie a pre konžskú vládu predstavovali vážny problém. Povstalci sami seba označovali ako Simba, čo v miestnom jazyku znamenalo lev. V ich službách pôsobili aj rôzni šamani, ktorí ich mali zaklínadlami chrániť pred guľkami. Na území ovládanom rebelmi dochádzalo k masovým vraždám, ktoré boli vykonané s extrémnou krutosťou. Prepadávané boli kresťanské misijné stanice či komunity bielych farmárov, ktorí v Kongu ešte ostali. Práve v týchto milíciách našli Kubánci vhodných spojencov a rozhodli sa ich priamo podporiť. Che Guevara osobne spolu so stovkou vojenských špecialistov, vojakov a iným personálom dorazili do Konga v roku 1965 a zapojili sa do boja o moc nad Kongom. Revolúcia však stroskotala. Levy boli len nedisciplinovanou primitívnou masou, ktorú vládne vojsko s podporou Západu porazilo. Kubánci nepoznali miestne pomery a ani spolupráca s partnermi nebola ideálna, preto sa ich domov vrátilo len málo. Ďalší pokus o prevrat realizoval Che Guevara v Bolívii, no počas partizánskych akcií prišiel o život a jeho revolúcia zlyhala.
Angola
Oveľa intenzívnejšie sa Kuba vojensky angažovala v Angole. S pádom nacionalistického režimu Estado Novo v Portugalsku v roku 1974 už nič nebránilo jeho zámorským provinciám k úplnej nezávislosti (viac v našom článku). Protiportugalský odboj v Angole tvorili traja hlavní hráči s masívnou podporou svetových mocností: MLPA (Kuba, ZSSR a jeho satelity), UNITA (USA, neskôr aj Južná Afrika) a FNLA (Čína). S postupným odchodom Portugalcov vyhlásili všetky tri hnutia nezávislosť krajiny a pustili do vzájomného boja s využitím rovnako krutých a teroristických metód, akými bojovali proti portugalskej vláde. Komunistická MLPA síce kontrolovala hlavné mesto Luandu, no musela čeliť konkurentom, ktorí sa zjednotili, a Južnej Afrike, ktorá zabezpečovala vlastné záujmy. Ešte pred vyhlásením nezávislosti v Angole pôsobili stovky sovietskych a kubánskych špecialistov a poradcov. Ku koncu roku 1976 bolo v krajine už cez 35 000 kubánskych vojakov, ktorí výrazným spôsobom zabezpečili pozície MLPA a nakoniec aj jej prevzatie moci nad Angolou v 90. rokoch a úplné víťazstvo v roku 2002. Kubánski vojaci nielenže bojovali proti koalícii UNITA/FNLA a Južnej Afrike, ale vytvorili aj množstvo základní, v ktorých sa formovali ďalšie odbojové skupiny aktívne v iných afrických krajinách. Z Angoly podnikali kubánske jednotky výpady aj do Juhozápadnej Afriky (dnes Namíbia), ktorá bola v tom čase súčasťou Južnej Afriky, s cieľom podporiť miestne marxistické teroristické skupiny. Za intervenciu v Angole Kubáncom v roku 1991 osobne poďakoval aj kontroverzný Nelson Mandela, známa modla ľavicových aktivistov a prvý černošský prezident Južnej Afriky.
Východná Afrika
Kubánci boli aktívni aj vo východnej časti afrického kontinentu. Od 60. rokov do roku 1974 Kubánci podporovali Eritreu v boji za nezávislosť od Etiópie dodávkami zbraní, zásob a vojenskými špecialistami. Pri zmene politickej situácie sa však Kubánci postavili na stranu etiópskej komunistickej vojenskej junty známej ako Derg, ktorá vládla v štáte od roku 1974 do roku 1987 a priamo vojensky ju podporili v občianskej vojne.
Somálsko si v 70. rokoch nárokovalo územie Ogaden, ktoré patrilo Etiópii, no bolo obývané zväčša Somálcami. Vládnuce režimy v oboch štátoch mali podporu zo ZSSR, ktorý sa snažil sprostredkovať mierové riešenie sporu. Mierové snahy stroskotali a obe krajiny sa ocitli vo vojnovom stave. ZSSR, ale aj Kuba sa rozhodli podporiť Etiópiu kvôli čomu Somálsko vyhnalo všetkých sovietskych poradcov a začalo sa orientovať prozápadne. Somálcom sa spočiatku podarilo „oslobodiť“ Ogaden a porážať etiópsku armádu. Tento stav však zmenila práve Kuba, ktorá vyslala do oblasti viac ako 15 000 vojakov a tí so sovietskou podporou pomohli etiópskej vláde udržať kontrolu nad územím.
Okrem toho sa kubánska vláda aktívne zapájala aj do diania v Alžírsku, Grenade, Salvádore, či Nikarague. „Ostrov slobody“ sa skutočne priamo vojensky angažoval, a to naprieč niekoľkými kontinentmi. Kubánski vojaci bojovali na strane vládnucich režimov, ale aj proti nim. Je logické, vzhľadom na vlastné kapacity, že kubánske intervencie boli počtom a intenzitou menšie ako tie americké. Je však nezmyselné a nepravdivé tvrdiť, že „ani Kuba, ani Venezuela, ani Nikaragua od roku 1945 nenapadli žiaden štát, nespôsobili žiadne obete a nezorganizovali žiaden prevrat. Počet obetí týchto ‚tyranských štátov‘ je nula.“ Charakter kubánskych zahraničných zásahov a ich metódy sú veľmi podobné tým americkým. Kubánski vojaci nebojovali s hračkami, ale so skutočnými zbraňami. Podľa niektorých svedectiev sa aj Kubánci dopúšťali pomerne brutálnych zločinov. Bolo by namieste, keby sa pán poslanec Národnej rady Slovenskej republiky držal pri výklade (nie tak dávnej) minulosti historických faktov a nie svojho marxistického pohľadu na históriu.
Zdroje:
Kašpar Oldřich: Dějiny Karibské oblasti, Nakladatelství Lidové noviny, 2002
Klíma Jan: Dějiny Afriky. Vývoj kontinentů, regiónů a států, Nakladatelství Lidové noviny 2012
Klíma Jan: Poslední koloniální válka, Nakladatelství Libri 2001