Daniel Krman mladší sa narodil 28. augusta 1663 v dedine Omšenie. Bol synom evanjelického farára Daniela Krmana. Navštevoval nižšie školy v Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Trenčíne a Obdokoviach. Neskôr študoval vo Vratislavi, Lipsku a Wittenbergu. Po štúdiu pôsobil ako farár v Turej Lúke, Myjave, Žiline a Bardejove. Ako prívrženec Františka II. Rákócziho sa zapojil do stavovského povstania namiereného proti vláde Habsburgovcov. V rokoch 1706 – 1708 zastával pozíciu evanjelického superintendenta Trenčianskej, Oravskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice. V roku 1707 ho synoda evanjelickej cirkvi, ktorá sa konala v Ružomberku, poverila vydať sa na cestu ku švédskemu kráľovi Karolovi XII. s cirkevno-politickým posolstvom, z ktorej sa vrátil v roku 1709. Po páde kuruckého povstania sa utiahol na Myjavu, kde sa venoval publikačným a náboženským aktivitám. V roku 1729 bol zatknutý a po procese v Bratislave odsúdený na doživotné väzenie, v ktorom zomrel 23. Septembra 1740.
Jeho cestovný denník Itinerarium, ktorý vznikol spracovaním poznámok z diplomatickej cesty za švédskym kráľom Karolom XII. z rokov 1708 a 1709, patrí medzi najkvalitnejšie slovenské cestovné prózy. Prvé vydanie Krmanovho denníka je z roku 1969 a okrem slovenského prekladu obsahuje aj latinský originál. Krmanov denník má veľmi veľkú historicko-dokumentárnu hodnotu. Podrobný opis zážitkov a dojmov z cesty, ktorá sa odohrávala v čase vojny medzi švédskym kráľom Karolom XII. a ruským cárom Petrom I., nám prináša množstvo informácií z oblasti zemepisnej, kultúrnohistorickej a etnografickej z územia strednej a východnej Európy. Zároveň obsahuje dialógy a portréty významných osobností ako napríklad švédskeho kráľa Karola XII. alebo kozáckeho hajtmana Ivana Mazepu. Rovnako dôležitý je aj detailný opis bitky pri Poltave, ktorej bol Daniel Krman svedkom.
„Slávne kráľovstvo Poliakov / nebom ono pre šľachticov, / rajom je ono pre židov…“ Aj takýto opis poľského kráľovstva nájdeme v Krmanovom denníku, v ktorom zaznamenal národnostné a náboženské pomery, mravy, jazyk a kultúru obyvateľstva Poľska, Pruska, Litvy, Bieloruska, Ukrajiny a Moldavska. Veľkú pozornosť vo svojom denníku venoval aj židovskému elementu. So židmi sa stretol hneď v úvode svojej cesty v poľskom meste Sącz (dnes Nowy Sacz), ktoré sa nachádza v tesnej blízkosti niekdajších poľsko-uhorských hraníc. Miestneho žida, ktorý mal patriť ku kniežaciemu dvoru a vykonával funkciu colníka, museli uplácať, aby im vydal potrebné listiny. Prítomnosť židov v meste opisuje Krman nie príliš lichotivo: „Samo mesto sa hemží židmi viac než hnilý syr červíkmi a svoju synagógu majú neďaleko hradnej brány.“ Hneď prvý opísaný stret so židmi je teda skôr negatívny.
Ďalšia skúsenosť so židovskými colníkmi je zaznamenaná neďaleko litovského mesta Verbolové. Obuvník, ktorý Krmana na tomto úseku cesty sprevádzal, nemal dostatok peňazí na zaplatenie cla a musel ho doplácať vlastným tovarom. Jednému židovskému colníkovi prišlo obuvníka ľúto a dal mu jeden groš. Krman však zdôrazňuje, že ten groš bol z obuvníkových vlastných peňazí. Krman to komentuje ako súcit typicky židovský. „Potom však, keď videli, že je zbavený peňazí a clo platí topánkami, jeden z nich ho z prílišnej útrpnosti, samozrejme židovskej, obdaril jedným grošom. Ukázala sa i pochabosť ševca, pretože si na takú cestu nevzal so sebou dostatok peňazí na zaplatenie cla a uškodil si predčasným predajom topánok, ukázala sa i štedrosť žida colníka zo ševcových vlastných peňazí.“ Okrem colníkov sa Krman stretol so židmi ako majiteľmi krčiem a hostincov, kde veľakrát počas celej cesty jeho výprava nachádzala jedlo a nocľah. Žida, ktorý mal krčmu pri hore Grünwald, priamo obvinil zo spolupráce s miestnymi zbojníkmi. Ten istý žid mal dokonca spolu s litovským šľachticom udržiavať most nad priepasťou v zlom stave aby mohli od cestujúcich žiadať peniaze na opravu alebo z akejsi nevraživosti, ako to píše sám Krman: „…iste aby mohol zdržiavať ponáhľajúcich sa“
Aj nasledujúca zmienka o židoch je negatívna. Krman a členovia jeho výpravy sa mali stať svedkami toho, ako žid okradol istého švédskeho dôstojníka o koňa. Svoj zločin žid spočiatku popieral, no neskôr mal pod tlakom koňa vrátiť s tým, že ho našiel. Očividný zločin mala židova žena horlivo popierať a brániť svojho muža. Celú príhodu si Krman vysvetľuje ako zámerné nepriateľstvo židov voči kresťanom: „Tomuto zástavníkovi, nocujúcemu v blízkej dedine, nejaký žid, ako sme sa nazdávali, v nočnom čase ukradol koňa a rýchlym cvalom, ktorý ktosi z našich spozoroval, zaviedol ho do najbližšej dediny. Ale keď naň zástavník ostro udrel a zapierajúcemu za zločin odňal dva voly, žid spolu s nejakým zemanom koňa priviedol, keď sme už boli v Neustädli, a oznámil, že koňa našiel s veľkou námahou, bezpochyby u zemana. Ráno, keď sme sa už mali pohnúť na Neustädl, židova žena, od nedávneho pôrodu podobná napoly mŕtvej, zapierala zločin svojho manžela s veľkým krikom, jajkaním a zaklínaním. Z toho je zjavná falošnosť židov voči kresťanom.“
V Krmanovom denníku môžeme nájsť aj ďalšiu skupinu židov a to tzv. kráľovských židov. Išlo o kupcov, ktorí mali od kráľa povolenie sprevádzať vojsko. Tým však autor, okrem jednej drobnej hádky medzi kupcami, nevenuje takmer žiadnu pozornosť. Židia, s ktorými prišiel Krman na svojej ceste bezprostredne do styku, v celom denníku figurujú hlavne ako majitelia pohostinstiev, colníci a kupci. Iné postavenie u židov autor neuvádza. Celkový obraz židovstva v diele Itinerarium je negatívny. Krman dáva jasne najavo svoj postoj k židom a otvorene kritizuje ich postavenie v Poľsko-litovskej únii: „…pre mrzký zisk postúpili židom colnice temer všade, dovolili im stavať synagógy a nestarajúc sa o nebezpečenstvo zvedenia, beztrestne povoľujú manželstvo kresťanských detí so židmi, aj keď sa to inde, totiž v ríšskom občianskom práve, pod trestom smrti zakazuje.“ Pri opise charakterových vlastností židov v skúmanom diele dominuje nevraživosť ku kresťanom, ktorá sa prejavuje najmä snahou obrať ich o peniaze alebo ich rôznym spôsobom okradnúť, čo u Krmana vyvoláva značnú nedôveru a predsudky: „Dozvedel sa to jeden zo židov, mne oddaný, a keď priviedol dobrého koňa, vyzval ma, aby som ho kúpil za päť dukátov, ktoré som človeku na mieste dal, keď ma ubezpečil, že tohto koňa nikomu neukradol.“
Negatívne vnímanie židov malo u Daniela Krmana silný náboženský motív. Krman bol horlivý zástupca evanjelickej cirkvi, ktorý plnil náboženskopolitické poslanie, pričom kritizoval aj predstaviteľov iných náboženstiev či konfesií. Negatívne sa vyjadroval nielen na adresu židov, ale aj o jezuitoch či pravoslávnych kňazoch, aj keď nie v takej miere a v inom smere. Krman židov od kresťanov jasne diferencoval. Všímal si rozdiely vo viere, architektúru synagóg, židovské modlitby, obrady a sviatky: „Domnievajú sa totiž tieto nešťastné duše, že sobotu správne svätia, keď hýria a napchávajú sa v sobotnú noc a celý nasledujúci sobotný deň.“
Pri obraze židovstva v Krmanovom diele je dôležité, že autor vychádza nielen z náboženskej zaujatosti ale aj z osobných negatívnych zážitkov, ktoré umocňujú jeho negatívne vnímanie židov ako celku.
Pramene:
Krman Daniel: Cestovný denník, Tatran 1975
Použitá literatúra:
Mikula Valér a kolektív autorov: Slovník slovenských spisovateľov, Kaligram 2005
Rosenbaum Karol a kolektív autorov: Encyklopédia slovenských spisovateľov, 1. zväzok, Obzor 1984
Šmatlák Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry I., Literárne informačné centrum 2007