Už starovekí Gréci videli ideál v harmónii medzi fyzickou a duševnou silou, ktorú poznáme pod pojmom kalokagathia. Aj Sokrates, veľký antický filozof a jeden zo zakladateľov európskej vzdelanosti, ako uvádza jeho žiak Xenofón, mal veľmi pozitívny vzťah k fyzickej zdatnosti a dohováral tým, ktorí ju zanedbávali: „Všetko je úplne iné, keď máš telo v poriadku, ako keď v poriadku nie je. Kto má telo v poriadku, je zdravý a silný; mnoho ľudí sa práve preto so cťou zachráni z vojnového ťaženia a unikne všetkým hrôzam, množstvo ľudí dokonca pomôže svojim priateľom, prospeje vlasti a vyslúži si tým veľkú slávu, dosiahne najvyššie pocty, strávi ďalšie roky až do smrti príjemnejšie a krajšie a svojim deťom zanechá lepšie prostriedky k životu […] Okrem toho je odporné zostarnúť pre svoju nedbanlivosť skôr, než človek uvidí svoje telo v najväčšom rozkvete a sile.“ Tento ideál, v rôznych podobách, bol všeobecne uznávaný až do nedávnej minulosti. Môj osobný názor je taký, že dnes sa šport stal pre množstvo ľudí len komerčnou záležitosťou a vzdelanie pár pekne vyzerajúcich písmenok pred menom, čo znižuje ich skutočnú hodnotu a vznešený význam, ku ktorému by sme sa mali vracať.
Organizované pästné súboje majú dlhú históriu, ktorá siaha do úplných začiatkov ľudských civilizácií. Ich obdoba upravená konkrétnymi pravidlami, box, pôvodom z Anglicka, sa v priebehu 20. storočia stala globálnym fenoménom. Množstvo ľudí má predsudky, či už voči boxu alebo ostatným bojovým športom a často si nesprávne myslí, že je to len vec primitívnej agresivity a hrubej sily. Tento pohľad umocňujú muskulárne postavy zápasníkov, ktoré budia rešpekt alebo zranenia, ktoré nie sú vôbec ojedinelé. Niektorí jedinci, častokrát zakomplexovaní slabosi, ktorí sú zúfali zo svojej fyzickej neschopnosti, volajú po obmedzeniach, či dokonca zákazoch týchto športov. Agresivita a sila sú v boxe prirodzene zastúpené. No ešte dôležitejším prvkom je stratégia a strategické myslenie. Boxer si musí vedieť správne rozložiť sily na 36 minút intenzívnej fyzickej aktivity (zväčša, v amatérskom boxe menej). Musí prepočítavať faktory, akými sú výška, váha, dosah rúk. Každý jeden úder musí mať svoj význam a načasovanie, vyvoláva kvantum reakcií, či rôznych variant obranných alebo protiútočných mechanizmov. Musí myslieť na to, že rozhodcovia hodnotia každý pohyb, teda vôbec to nie je len o brutálnych K.O. úderoch. K tomu musí zápasník znášať obrovskú fyzickú záťaž a tvrdé údery od protivníka. Toto všetko robí box veľmi komplexným športom, ktorý presahuje obyčajné meranie síl. Tým však iste nechcem povedať, že radoví boxeri sú všetci automaticky géniovia.
Medzi žiarivý príklad fyzickej a duševnej vyváženosti, o ktorej som písal v úvode, práve z prostredia boxu patrí Gene Tunney, americký šampión ťažkej váhy.
James Joseph Tunney sa narodil 25. mája 1897 v New Yorku do početnej rodiny prístavného robotníka. Prezývka “Gene” vznikla, pretože jeho sestra nevedela správne vysloviť “Jim”. V šestnástich rokoch odišiel zo školy, aby mohol pracovať. Už v mladom veku sa u neho prejavovalo atletické nadanie. K športu a dobrej fyzickej kondícii ho mal inšpirovať americký prezident Theodore Roosevelt, ktorý ešte aj počas úradovania aktívne boxoval. Zúčastnil sa bojov prvej svetovej vojny ako príslušník Zboru námornej pechoty Spojených štátov. V roku 1919 sa stal boxerským šampiónom v ťažkej váhe v súťaži Amerických expedičných síl v Európe.
Práve počas služby v armáde sa Tunney dostal k literatúre. Pri plavbe do Francúzska jeden mariňák, v civilnom živote právnik, dostal morskú chorobu a znehodnotil mu jeho blúzu. Na oplátku mu daroval Zimnú rozprávku, hru od Williama Shakespeara z roku 1611. Mladý Tunney, ktorý absolvoval len to najzákladnejšie vzdelanie a následne len ťažkú prácu a box, obsahu knižky veľmi nerozumel, no napriek tomu si ju ponechal. Bol príliš zvedavý a tvrdohlavý. Vedel, že tie slová majú význam, no nedávali mu zmysel. S pochopením mu pomohol zmienený spolubojovník, ktorý mu dielo vysvetlil. Shakespeara si Tunney veľmi obľúbil a postupne sa dostal k jeho ďalším dielam.
Po návrate do vlasti pokračoval v profesionálnom boxe, v ktorom dosahoval jeden úspech za druhým, a nestačili naňho ani skúsení a kvalitní zápasníci ako Harry Greb (5 stretnutí, 1x Tunney prehral), Georges Carpentier, či Tommy Gibbons. V zime 1921 pracoval v utajení ako drevorubač v nekonečných a drsných kanadských lesoch, aby v ťažkých podmienkach tvrdej práce posilnil svoje telo v rámci športovej prípravy. Obrovskú senzáciu vyvolalo oznámenie o titulovom zápase so šampiónom, ktorým bol Jack Dempsey, legendárny boxer a brutálny pästiar.
Súboj sa odohral vo Philadelphii 23. septembra 1926. Sledovalo ho cez 120 000 divákov a prelomil rekord, keď zarobil viac ako 1 milión $. Zápas predstavoval stretnutie dvoch celkom odlišných štýlov. Tunney bol inteligentný a rozvážny, zatiaľ čo Dempsey útočný a prudký. Úplným favoritom pred zápasom bol pre väčšinu šampión Jack Dempsey. Preto bolo pre mnohých veľkým prekvapením, keď sa technicky lepšiemu Tunneymu podarilo po 10 kolách Dempseyho jednoznačne vybodovať a tým pádom získať titul v ťažkej váhe. Množstvo fanúšikov boxu odmietalo veriť, že Dempsey prehral, preto bol odvetný zápas veľmi žiadaný. Ten sa uskutočnil o rok neskôr 22. septembra 1927 v Chicagu. Aj tento zápas prelomil rekord a zarobil viac ako 2 milióny $, čo v tej dobe predstavovalo neuveriteľné číslo. Tunney v súboji dominoval až do 7. kola, kedy ho Dempsey poslal na podlahu ringu (prvýkrát v Tunneyho kariére). Keďže sa Dempsey hneď nevzdialil a neodišiel do svojho rohu, rozhodca začal s počítaním až po upozornení, čo dalo otrasenému Tunneymu cenné sekundy na oddych. Tento moment vyvolal u niektorých divákov veľké rozhorčenie a do histórie boxu sa zapísal ako “Long count” – dlhé počítanie. Tunney sa však do zápasu vrátil naplno a nad Dempseym bodovo zvíťazil, čím obhájil svoj titul šampióna.
Po tomto zápase Tunney úspešne odboxoval ešte jednu obhajobu, po ktorej sa rozhodol zavesiť rukavice na klinec a ukončiť túto etapu svojho života. Zaradil sa medzi menšinu šampiónov, ktorí sa titulu vzdali dobrovoľne bez porážky. Jeho bilancia zahŕňa 65 výhier (48x K.O.), 1 remízu a 1 porážku. V roku 1990 bol uvedený do boxerskej siene slávy (International Boxing Hall of Fame). S niekdajším súperom Jackom Dempseym sa stali osobní priatelia, ktorí sa často navštevovali.
Gene Tunney premýšľal v ringu, ale aj mimo neho. Po ukončení boxerskej kariéry sa úspešne venoval podnikaniu. Od čias vojny sa so serióznym záujmom venoval literatúre, často navštevoval múzeá a rád trávil čas v spoločnosti intelektuálov. Ešte ako šampión prednášal študentom na Yale University o velikánovi anglickej literatúry a svojom obľúbenom autorovi, Williamovi Shakespearovi, ktorého študoval dokonca aj počas prípravy na zápas s Jackom Dempseym. Literatúra ho mala udržiavať v dobrej duševnej kondícii, ktorú tiež považoval za dôležitú.
Veľmi dôležitý aspekt v jeho živote bola aj kresťanská viera: “Hovorím o praktickej nevyhnutnosti viery a modlitby, pretože o tejto stránke viem najviac; Viem to zo skúseností. Hovorím ako človek, ktorému bola viera celoživotným útočiskom – život, ktorý sa do značnej miery niesol v znamení boja. Vieru a modlitbu poznám ako tvorivé sily odvahy. Tieto osobné skúsenosti ma prinútili oceniť vieru, tradičné bohoslužby a kostol, v ktorom som bol vychovaný. Tiež ma urobili odmietavým voči temným protináboženským silám, ktoré by zničili šťastie a zázrak viery celých vekov.”
Venoval sa aj rozličnej publikačnej činnosti. Napísal svoju autobiografiu a množstvo kapitol a článkov. Dával verejné lekcie o sebaobrane a cvičení a neustále nabádal verejnosť k zdravému životnému štýlu a fyzickej zdatnosti: “Fyzická ochablosť sa mi vždy javila ako zločin, ba až znesvätenie tohto úžasného nástroja, ľudského tela. […] Cvičenie je v súčasnosti dobrovoľné úsilie, ktoré by mali všetci civilizovaní muži a ženy vynaložiť smerom k fyzickej dokonalosti – oživujúca a očisťujúca disciplína, ktorá pre telo robí to, čo modlitba pre dušu.”
Gene Tunney sa aktívne zaujímal aj o verejné dianie, zapájal so do spoločenskej debaty, otvorene prejavoval svoje vlastenecké cítenie (dobrovoľne sa prihlásil do amerického námorníctva aj počas druhej svetovej vojny) a ostro vystupoval proti šíriacemu sa komunizmu: “Komunizmus – najkrutejší a najdiabolskejší nepriateľ, akému sme kedy čelili. Nehovorím o Rusoch, ktorí boli vždy priateľmi Ameriky, alebo o Poliakoch, Čechoch alebo Číňanoch, ktorých komunisti dočasne zotročili. […] Komunisti sú šialená kasta, zbavená princípov, cti, pravdy. Klamstvá, zrada, podvádzanie, väznenie a vražda sú hlavnými nástrojmi ich každodennej a neúnavnej snahy dobyť slobodný svet.”
S manželkou mal štyri deti, jeho syn John V. Tunney sa stal členom Snemovne reprezentantov a Amerického Senátu. Gene Tunney zomrel vo veku 81 rokov v Connecticute.
Gene Tunney predstavoval príklad muža zosobňujúceho dávny antický ideál sily tela a ducha. Je totiž mimoriadne dôležité pracovať na oboch týchto stránkach ľudského bytia. Intelektuál s doktorátom zo spoločenských vied, ktorý nedokáže zniesť trochu väčšiu fyzickú záťaž alebo ubrániť seba, či svojich blízkych pred čo i len najmenším nebezpečenstvom, je rovnako nežiadúci extrém ako dvojmetrový stokilový chlap bez náznakov kritického myslenia a s drobnučkým prehľadom. Velikáni ľudských dejín nás učia, že ak chce človek prežiť čo najviac plnohodnotný život a zanechať po sebe pozitívny odkaz, musí posilňovať svoje telo a svoj intelekt bez toho, aby jedno z nich zanedbal.
Zdroje:
Prepis Tunneyho protikomunistického prejavu, Community Forums of the Office of Defense Mobilization, 1953, dostupné online
Tunney Gene: It’s More Fun To Be Fit in An Anthology From The Reader’s Digest: Getting The Most Out Of Life, 1946
Tunney Gene: My Fights with Jack Dempsey in Bruce Emra: Sports in Literature. Experiencing literature through poems, stories, and nonfiction about sports, National Textbook Company 1991
Tunney Gene: Your Faith Can Knock Out Fear in A Reprint from Guideposts Magazine Pawling, 1947
www.nytimes.com/1978/11/09/archives/gene-tunney-who-beat-dempsey-twice-for-ring-title-is-dead-at-80.html
www.boxrec.com/en/proboxer/9046
www.britannica.com/biography/Gene-Tunney
Xenofón: Vzpomínky na Sókrata a jiné spisy, preložil Václav Bahník, Svoboda 1972, s. 133