Žijeme vskutku pozoruhodnú dobu. Niekedy začínam mať dojem, že z covidu sa stalo nové náboženstvo. Povýšilo nejaký imaginárny pojem „kolektívne zdravie“ na boha, klania sa pred ním a začína uvažovať, ako zbaviť neveriacich všetkých práv. Resp. najskôr práv, neskôr života.
„A tak zase ustupujeme. Pokorne čakáme, kým sa umúdria alebo pokapú. Potom môžeme ísť von žiť život, ktorý nám bol ako zodpovedným občanom sľúbený.“ Amen. To je úryvok z FB postu Doroty Nvotovej. Nie že by mi na názore tejto pseudointelektuálky nejako zvlášť záležalo, píšem to sem len ako ilustráciu toho, že časť spoločnosti naozaj čaká kým pokapeme.
Mám 46 rokov. Prvých 15 rokov som žil v socialistickom zriadení, o ktorom asi nebolo treba mať ilúzie čo sa týka preháňania to s ľudskými právami. Obdobie mečiarizmu nebolo tiež zrovna valhallou právneho štátu. Ale ešte nikdy som nezažil obdobie takej devastácie práva, potláčania základných práv, štátneho amaterizmu a zlomyseľnosti, ako za ostatný rok. Segregácia sa stala normou. Je jedno či ste zdravý, alebo nakazený, dôležité je byť očkovaný. Že to Ústava SR nepripúšťa? Že to nepripúšťa antidiskriminačný zákon? No a čo? Božstvu covidu treba obetovať bez ohľadu na zákony.
Práve čítam, že zajtra pravdepodobne neodvediem svoju dcéru do škôlky, pretože nie som očkovaný. Nezakazuje mi to zákon, ale nejaký, prepitujem, kovid automat. Toto je tak absurdné, že ak by mi to tvrdil niekto pred 5 rokmi, veľmi silno by som sa začal vtedy obávať o jeho duševné zdravie.
No, ale reči sa hovoria a chlieb sa je. Inými slovami, zákony na papieri stále platia, my optimisti veríme, že covid raz skape a život sa zas vráti do normálu. Poďme sa zamyslieť, čo bude nasledovať. Nuž, priatelia… slovami niekdajšieho generálneho prokurátora – peklo. Nie že by ma toto tvrdenie nejako tešilo, ale schopnosť spoločnosti drakonicky sa vysporiadať s tým, čo jej v nejakom období škodilo, je stará ako ľudstvo samo. Vyvíja sa len sila tej drakonickosti. Túto teóriu, mimochodom hovoríme je teória retributívnej spravodlivosti, nájdeme už u Cicera. V právnej teórii má ukladaný trest niekoľko významov, retribúcia je charakteristická tým, že sa zameriava na špecifickú skupinu z nich. Trest ako zadosťučinenie pre obeť a ako výstrahu pre ďalších potenciálnych páchateľov.
Ak by som sa mal zamyslieť, kedy je vhodné k tejto spravodlivosti pristúpiť, stačí si pomôcť notoricky známym obdobím Norimberského procesu. Aby ma niekto zle nechápal, ja tu hľadám teoreticko-právne paralely, nie morálne. Proces tohto typu nastupuje vtedy, keď porušenie práva je tak masívne a devastujúce, že postupy bežne upravené v zákone nestačia dostatočne silno morálne zdvihnúť prst nad páchateľom.
Som presvedčený, že keď raz bude treba posudzovať dnešné obdobie z trestno-právneho hľadiska, imperatívy trestného zákona a trestného poriadku budú na to prislabé. Bude ich treba upraviť majúc na zreteli a v pamäti túto dobu a excesy, ktoré priniesla. Bude treba nanovo definovať silu toho spomínaného morálneho zdvihnutia prstu nad tými, ktorí nám tu dnes kážu o povinnom očkovaní, o nevyhnutnej potrebe vytvoriť dve kategórie ľudí. Nad tými, ktorí nechcú naše deti púšťať do školy, ktorí inštitucionalizujú diskrimináciu a apartheid, ktorí nadobudli dojem, že spoločnosť musia zachrániť pred covidom aj za cenu jej úplnej likvidácie.
Aby ma opäť niekto zle nepochopil, nevolám po zvyšovaní trestov. Som ctiteľom článku 15, ods. 3, Ústavy SR a ani náhodou s ním nechcem polemizovať. To, o čom tu píšem vidím v rovine nekompromisnej aplikácie súčasných trestov v ich maximálnych sadzbách. Aplikácie na všetko, o čom som vyššie písal a na čo náš trestný zákon už dnes pamätá. Na § 161 neoprávnený experiment na človeku, § 163 šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (aby nedošlo k omylu, tu píšem o tých chytrých hlavách, čo umožnili voľný pohyb očkovaných aj po kontakte s nakazeným), § 195 porušovanie slobody združovania a zhromažďovania, § 183 obmedzovanie osobnej slobody, § 189 vydieranie, § 192 nátlak, § 326 zneužívanie právomoci verejného činiteľa, § 327 marenie úlohy verejným činiteľom, § 361 šírenie poplašnej správy, § 424a apartheid a diskriminácia skupiny osôb.
A okrem aplikácie na všetko, aj aplikácie na každého. Na tých čo vymýšľajú, na tých čo podpisujú, na tých čo nekriticky vykonávajú, na tých čo zo zištných dôvodov evanjelizujú…