Nepozerám sa na svet čiernobielo, a preto v nasledujúcom texte nebudem glorifikovať žiadnu z bojujúcich strán, ale pokúsim sa demonštrovať, akú úlohu by mohla zohrávať Slovenská republika v konflikte, ktorý sa odohráva za našimi hranicami.
Ozbrojený konflikt na Ukrajine trvá už takmer 8 rokov a nie je vidno žiadne náznaky toho, že by to malo tak skoro skončiť. Obe strany (Ukrajina, Rusko) majú svoje záujmy a dokiaľ je takpovediac status quo, žiadna z nich nebude mať motiváciu ustúpiť.
Vychádzajúc z aktuálnej situácie, Rusko považuje Krym za legitímne nadobudnuté územie, keďže v miestnom referende sa údajne až 96% občanov vyslovilo za pripojenie k RF, a je vysoko nepravdepodobné, že by sa ho vzdali bez vojenského donútenia. Je to však podľa môjho názoru prvý bod, na ktorom by mala byť postavená budúca mierová dohoda – medzinárodné uznanie Krymu ako ruského územia.
Ďalej je dôležité poznamenať, že Rusko nemá špeciálny záujem o pripojenie tzv. Novoruska (separatistické republiky) k svojmu územiu, ale využíva miestny vnútroštátny konflikt pre presadzovanie svojich záujmov na území Ukrajiny a pre udržanie sféry svojho vplyvu, čo je prirodzené pre každú svetovú veľmoc. Ukrajina má pre Rusko strategicky významnú polohu a jej postupné obracanie sa na západ vyvoláva u jej východného suseda oprávnené obavy.
Samozrejme, za dnešných okolností je už nereálne, že by Ukrajina o 180 stupňov otočila svoju zahraničnopolitickú orientáciu, a že by namiesto postupného pridružovania do Európskej únie pristúpila k Euroázijskej ekonomickej únii (EAEU). Preto sa oveľa reálnejším riešením javí neutralita. Ale nie len neutralita vojenská, ale aj obchodná. Táto neutralita by musela byť garantovaná ako Ruskom, tak aj západnými mocnosťami a za toto mierotvorné gesto by mala požívať osobitný status vo vzťahu k colným podmienkam s EÚ a EAEU.
Takto koncipovanými podmienkami by síce Ukrajina stratila právoplatný nárok na Krym (ktorý už ale aj tak nedostane), ale získala by kontrolu nad Donbasom a satisfakciou za zásah do jej suverenity by boli garantované ekonomické zvýhodnenia zo západu a východu.
Vládnuci slovenskí politici by preto namiesto siláckych vyjadrení na adresu Ruska mali radšej zvážiť podporu pre dialóg medzi súperiacimi stranami, ktorý by viedol k čo najmenej bolestivému vyriešeniu rusko-ukrajinského konfliktu.
Minsk I a Minsk II nič nevyriešili. Preto je najvyšší čas hľadať odvážnejšie riešenia.