Druhý najväčší a najľudnatejší kontinent sveta bol nepriamo ovplyvnený zástupnou vojnou NATO/USA proti Rusku, ktorá berie väčšinu mediálnej pozornosti.
Afrika však zažíva aj iné trendy, ktoré s konfliktom nesúvisia a boli do značnej miery ignorované.
Potravinová a palivová kríza vyvolaná sankciami Afriku zasiahla, ale nezlomila. Napriek narušeným reťazcom, od ktorých sú závislé milióny ľudí, bola situácia zvládnutá.
V spolupráci s partnermi to ustála bez nepokojov. Aj vďaka neutralite voči konfliktu, keďže väčšina afrických štátov (dokonca aj tie považované za amerických spojencov) sa odmietli postaviť na jednu zo strán.
Efektov bolo viac. Prejavila sa rastúca multipolarita v globálnej sfére, vzdor voči jedinému hegemónovi a jeho „pomocnému zboru“, ako aj menej ilúzií o ruskej izolácii.
Štát Mali „vykopol“ Francúzov a ich mimovládky, hoci na ich čelo dosadili miestnych. Bamako si na pomoc privolalo tzv. wagnerovcov, ktorí zrejme ponúkli východisko a isté podmienky.
Tu dáva zmysel správa, že mnohé európske zbrane pre Kyjev (vrátane francúzskych) sa objavili v rukách afrických teroristických skupín. Snaha o zvrat pri nedobrovoľnom „adieu“?
Najlepšou správou roka bolo uzavretie mieru medzi vládou Etiópie a TPLF. Teda ukončenie konfliktu, ktorý pustošil celú severnú časť krajiny.
Ďalší dôkaz, že „africké riešenia afrických problémov“ nie sú slogan, ale praktická cesta za predpokladu, že existuje politická vôľa a nezávislosť od zahraničného vplyvu, čo sa stalo, keď sa TPLF dištancovalo od USA.
Určitý druh externej asistencie je pre africké krajiny a ich občanov prijateľný, avšak musí zapadať do konceptu „ich riešení“. Nie riešení, ktoré sú stanovené a využívané zvonku.
Kongo je opačný príklad. Tamojší spor sa rozvetvuje za účasti armád, ktoré spojili sily proti podozrivým skupinám s možnou elyzejskou stopou. Logiku dáva asymetrická odpoveď na úpadok vplyvu. Rozhádzať šachovnicu, keď sa prehráva?
Vzhľadom na vývoj posledných rokov sa môžu očakávať politické zmeny v krajinách ako Čad, Gabon, Madagaskar, Libéria, Nigéria, Sierra Leone a Zimbabwe.
Južná Afrika (JAR) a ďalšie štáty hlásia, že sú vydierané kvôli obchodu s Moskvou. Hovoria o „protiruskom zastrašovaní a vysokej úrovni intervencionizmu zo strany Washingtonu“.
Wall Street Journal potvrdil, že americké vzťahy s JAR sú napäté. Dôvodom má byť fakt, že juhoafrická základňa prijala ruskú loď, na ktorú uvalil Washington sankcie. A chce „ospravedlnenie“ za to, že Juhoafričania neoznámili podrobnosti o náklade.
Kvôli nedostatku info o obsahu sa teda nevie, či šlo o prepravu ruských výrobkov do Afriky alebo naopak. Je zrejmé, že veľkou obavou amerických predstaviteľov je to, že Rusko a JAR posilňujú vojenskú spoluprácu.
V skutočnosti americká legislatíva umožňuje uvaliť sankcie na akékoľvek subjekty na svete, ktoré obchodujú s entitami na washingtonskej „čiernej listine“. To vysvetľuje mlčanie o detailoch, a teda ochranu domácich subjektov.
Ministerka obrany Thandi Modise vyjadrila nespokojnosť s americkým prístupom, ktorý ignoruje suverénnu zahraničnú politiku a ochotu afrického obyvateľstva komunikovať s Ruskom. JAR je navyše člen BRICS.
Časom sa však ukazuje, že hrozba a nátlak nie sú účinné mechanizmy. Americké úrady (a ich spojky) naďalej používajú „vojnovú“ logiku, podľa ktorej je možné vydieraním získať výhodnejšiu pozíciu.
Súčasný svet sa však uberá iným smerom. Existuje proces prechodu ku geopolitickej multipolarite s viacerými centrami moci, ktorý je náročné zastaviť.
JAR sa neuchýlila k sankciám, pretože boli proti jej strategickým záujmom. V súčasnosti je pre mnohé štáty (najmä mimo Európy) rozhodujúcim parametrom pragmatizmus a nie „potreba“ potešiť partnera za morom.
Ako je možné vidieť z uvedeného prehľadu, Afrika za posledný rok preukázala pôsobivú politickú nezávislosť a odolnosť, no napriek tomu čelí novým hrozbám pre stabilitu.
Súhrnne, úloha Afriky v zápase mocností rastie, hoci (kvôli ohromnému nerastnému potenciálu) zostáva bojiskom zástupných záujmov. Kto prevezme opraty? Budú to silové riešenia alebo neúnavný čínsky investor do infraštruktúry? A akou cestou sa presadí vyššia miera suverenity jednotlivých štátov?