Vážené Slovenky, vážení Slováci a milí krajania!
Geografická mobilita býva následkom nespokojnosti s existujúcim stavom. Pre malé národy je obzvlášť zaťažkávacou skúškou, pretože odčerpáva z ich síl a potenciálu. Odchod z rodnej hrudy do neznáma však môže byť aj obojstranným oživením, najmä ak sa medzi tými, ktorí sa rozhodli ísť do sveta, a ich vlasťou uchovajú duchovné putá. V prípade 
Slovákov odchádzajúcich do sveta v posledných dekádach 19. storočia, to platí bezo zvyšku.
V týchto dňoch si pripomíname 115. výročie založenia Slovenskej ligy v Amerike 
, ktorá vznikla 30. mája 1907 ako organizácia združujúca mnohé existujúce krajanské spolky. Jej cieľom bolo reprezentovať zahraničných Slovákov a podporovať emancipačné snahy. Či to boli šikovné ruky (ako na zábere) alebo naša inteligencia v zahraničí, pričom sa im častokrát nemohli rovnať ani domáci, na korene nezabudli a pomáhali slovenskej, vlasteneckej myšlienke zvonku.
Slovenská diaspora dokázala v záujme presadzovania spoločných cieľov prekonávať konfesionálne a generačné rozpory i lokálne či regionálne predsudky, ktoré si jej členovia pribalili na dlhú cestu. Činorodosť predstaviteľov viedla ku Clevelandskej dohode predstavujúcej prvý krok k naplneniu sociálnej, kultúrnej a politickej emancipácie slovenského národa. Pokračovaním vývoja bolo uzavretie Pittsburskej dohody, v ktorej pôvodnú myšlienku autonómie v spoločnom štáte nahradil federatívny princíp, ktorý však vstúpil do platnosti až po piatich desaťročiach. Aj keď cesta k plnej národno-štátnej suverenite bola dlhá a namáhavá, výsledok sa dostavil. Samostatná Slovenská Republika, ku ktorej vzniku významne prispeli aj krajania žijúci v zahraničí, si onedlho pripomenie 30. výročie vzniku.
Dnes sa Slovensko opäť ocitá v centre geopolitických siločiar. Akoby toho nebolo dosť, štát už viac ako dva roky riadi vláda pozostávajúca z jednotlivcov s pochybnou kvalifikáciou i morálkou. Narastajúcu materiálnu chudobu sprevádza používanie represívnych metód voči politickej konkurencii a vlastným občanom, ktorých dôvera v právo a spravodlivosť je dlhodobo minimálna. Kým v minulosti to boli práve slovenské časopisy a vlastenecky orientovaná tlač, ktoré sa neúnavne zaoberali akútnymi problémami rezonujúcimi v spoločnosti pri napĺňaní snáh, pre značnú časť dnešných médií pôsobiacich u nás zostáva slovenská suverenita nechceným dieťaťom, ku ktorej sa takto aj správa.
Po zmene režimu a vzniku samostatného štátu sa mohlo zdať, že vzájomný vzťah vlasti a viacgeneračných slovenských komunít mimo materskej krajiny bude žičlivý a vrelý. Dnes sa javí skôr ako formálny a odmeraný. Existuje príslušná legislatíva i Úrad splnomocnenca pre zahraničných Slovákov, na oficiálnych podujatiach sporadicky zaznievajú mená Štúr, Hodža, Hurban, Štefánik a Dubček. Z úst súčasných indiferentných politikov nie vždy úprimne. Krajanom a ich spolkom je poskytovaná len symbolická pomoc. Bez hlbších koreňov a istoty, že v prípade potreby sa budú mať kde vrátiť.
Stav neprospieva udržaniu povedomia, úprimného citového vzťahu a je zlým vysvedčením mnohých vlád. V tomto ohľade na rozdiel od iných, porovnateľných krajín zaostávame. Preto je potrebné vytvárať podmienky, aby vlastenectvo a slovenská tradícia boli interpretované tak ako si zaslúžia. Nielen ako spomienka. Ale v rámci nového, živého prúdu, kroku s dobou a sveta moderných technológií 21. storočia.
To, že Slovensko je dnes samostatný štát, nebolo a nie je samozrejmosť. Efektívna suverenita v rozhodovaní nie je zaručená pod tlakom nadnárodných štruktúr a mocenských tendencií odnímať rozhodovacie právo národným štátom a centralizovať ho tisíce kilometrov od ľudí. Naša krajina môže existovať a ďalej sa rozvíjať len každodenným spoločným úsilím doma, podporou komunít vonku, razantnou obhajobou vlastných záujmov, pamäťou kto sme a kam patríme, ako aj dômyselným využívaním potenciálu slova a sily Slovákov po celom svete.