Infosecurity je spoločný projekt Slovak Security Policy Institute (SSPI) a Stratpol – Strategic Policy Institute, ktorý je zameraný na údajné hybridné hrozby a dezinformácie v kyberpriestore. Polopravdy a manipulácie portálu infosecurity.sk už analyzoval hrot.info (napr. tu alebo tu ).
Najnovšie sa ku mne dostal článok Kotlebovská manipulácia histórie: časť 2. Obdiv k Slovenskému štátu a Tisovi. Samotná téma je zaujímavá. História, najmä tá moderná, je skutočne spolitizovaná. Politici v rámci celého spektra často legitimizuju svoju činnosť a program aj pomocou dejín. (Koho by to hlbšie zaujímalo odporúčam Adam Hudek: Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948 – 1968).
V samotnom článku, ktorého autor je Štefan Ižák, doktorand v odbore etnológia na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, sú časti, s ktorými sa dá súhlasiť, sporné časti, ale aj časti, ktoré jednoznačne odmietam, keďže pôsobia ako účelové dezinterpretácie a znevažovanie našich dejín.
Problematická časť článku:
Podľa autora článku, ktorý sám nie je historik, Kotlebovci manipulujú históriu, keď pieseň Hej, Slováci „prezentujú ako tradičný slovenský symbol, hoci je to symbol Slovenského štátu.“ Autor sa tak svojsky snaží dokázať nielen údajnú manipuláciu histórie, ale aj to, že „preberaním symbolov Slovenského štátu sa ĽSNS snaží prezentovať ako nástupníčka politiky tohto štátu“.
Tu narážame na problém. Čitateľ, ktorý má, podobne ako autor článku, medzery v poznaní histórie, môže nadobudnúť dojem, že pieseň Hej, Slováci = Slovenský štát (1939-1945) a teda, že pieseň môže byť problematická, čo je samozrejme nezmysel. Keďže sa autor článku, snáď nie úmyselne, ale z lenivosti alebo nedôslednosti, neunúval uviesť kontext, pokúsim sa o to ja na pár riadkoch.
Autor piesne je evanjelický farár a spisovateľ Samuel Tomášik (1813-1887). Najnovšie Dejiny slovenskej literatúry, ktoré vytvoril kolektív špičkových literárnych vedcov pod vedením Imricha Sedláka (1933-2016), uvádzajú, že popri iných vlastenecky motivovaných dielach to bola práve pieseň Hej, Slováci z roku 1834, čo preslávila autora.
Samotný autor piesne v liste, ktorého obsah zverejnili v roku 1884 Národnie noviny, spomína na okolnosti jej vzniku:
„Pohnutý smutnou zkúsenosťou, že Prahu našiel som preveľmi ponemčenú, rozpomenul som sa tam i na svoj milý národ slovenský, už v ten čas nemilobohu utláčaný, hanobený a hatený vo svojom kultúrnom vývoji. Idúc tak z českého poloporúcaného divadla večer domov, počaly ma trápiť pochybovanie a bázeň, či ozaj Praha, táto perla západného Slovanstva, nezanikne pre Slovanstvo v cudzom mori a či potom i môj milý národ slovenský tiež neutopí sa v cudzine?! Konečne nad pochybnosťami zvíťazila pevná moja viera v lepšiu budúcnosť môjho utláčaného národa, padli mi na myseľ známa poľská pieseň: ‚Jeszcze Polska niezginela, poki my žijemy‘ a na tento nápev vyrojily sa z hlbín mojej duše všetky tri sloky piesne ‚Hej, Slováci‘ ktorú som si naznačil do svojho cestopisného denníka.„
Profesor dejín slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave Milan Pišút (1908-1984) píše: „Tomášikova poézia sa čestne radí k Chalupkovým Spevom a mala, najmä ak myslíme na pieseň Hej, Slováci!, závažnú úlohu v slovenskom národnooslobodzovacom hnutí.“
Literárny historik Jaroslav Vlček (1860-1930) píše: „‚Hej Slované, ještě naše slovanská řeč žije‘, ktorá s nadpisom ‚Na Slovany‘ a premenená v ‚Hej Slováci‘ prvýraz vyšla r. 1838 vo Fejérpatakyho sv. mikulášskom kalendári. Melodický poľský mazúr, podložen textu, a smelo vyslovená myšlienka vychytili ju do širokých más národa.“
O populárnosti piesne svedčí, že pri príležitosti 50. výročia jej vzniku sa v Martine konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom významný literárny kritik a jazykovedec Jozef Škultéty (1853-1948) predniesol reč o jej význame a autorovi: „Za toho polstoročia mnoho vyviedlo sa v Slovanstve, no aspoň jednotlivec, či už žijúci či už zvečnelý, či nižší či vysoko postavený nevykonal žiaden – aby som sa tak vyslovil – jedným položením ruky na papier také záslušné dielo, ako náš Tomášik svojou piesňou. […] Vôbec ona bola za tých 50 rokov nielen svedkom, lež hybadlom, činiteľom slovanského prebúdzania. Od studeného severa dolu po teplý juh rozháňala ľahostajnosť, budila vieru a oduševnenie za vec rodnú.„
V roku 1863 sa pieseň objavila napríklad v diele Květena – soubor písní na Moravě nejoblíbenějších, ktoré zostavil Antonín Halouzka. Obsahuje ju aj Sokol. Společenský zpěvník česko-slovanský z roku 1869 (5. vydanie), ktorý zostavil hudobný nakladataľ Augustin Urbánek. Evanjelický církevník časopis věnovaný zájmům evanjelické církve A. V. v zemích koruny České a koruny Uherské v roku 1904 písal: „V Chyžnem byl tu farářem skladatel naší hymny, >Hej Slované< Samuel Tomašík“. Populárnou sa stala v rámci celého všeslovanského hnutia a spievala sa pri rôznych slávnostných príležitostiach.
Heraldik Jozef Novák uvádza, že pieseň plnila funkciu hymny už počas autonómie Slovenska v roku 1938: „Zamietla sa dokonca československá hymna, aj jej slovenská časť Nad Tatrou sa blýska, a jej funkcia prešla na pieseň Hej Slováci, ktorá sa stala slovenskou národnou hymnou zákonom č. 299/38.“
Poslanci Slovenského snemu ju začali spontánne spievať už pri vyhlásení samostatného Slovenského štátu na zasadaní 14. marca 1939 a stala sa aj jeho oficiálnou štátnou hymnou. Keďže bola známa a obľúbená aj v iných slovanských krajinách, neprekvapí, že sa vo verzii Hej, Slaveni stala hymnou aj Juhoslávie či Srbska a Čiernej Hory.
Z týchto informácií teda vyplýva, že pieseň Hej, Slováci bola obľúbená a rozšírená dávno pred vznikom Slovenského štátu a aj dávno po ňom a to nielen na Slovensku. Na jej hodnotu a dôležitosť upozorňujú poprední literárni vedci už desaťročia. Jej príbeh a slová o národnom cítení ju robia stále aktuálnou. Zvýrazňovať len to, že bola hymnou 1. Slovenskej republiky bez uvedenia ďalšieho kontextu a manipulatívnym spôsobom z nej robiť akúsi spojitosť s niečím nehumánnym, je manipulácia, prekrúcanie faktov a znevažovanie našej histórie, čoho sa autor článku minimálne v tej časti dopúšťa.
Symboly, ktoré boli používané počas Slovenského štátu nie sú automaticky diskvalifikačné, ako sa to autor článku márne pokúša navodiť pri piesni Hej, Slováci. Na bankovách Ks boli vyobrazení knieža Pribina, Ľudovít Štúr či Andrej Hlinka. Poľná armáda, ktorá sa zúčastnila ťaženia proti Poľsku, mala meno Bernolák. Jej divízie mali krycie mená Jánošík, Škultéty, Rázus a Kalinčiak. Bude autor článku na infosecurity.sk robiť drámu aj kvôli odkazom na tieto mená kvôli ich symbolike v rokoch 1939-1945? Verím, že nie…
Podľa informácií v odbornej literatúre bola pieseň Hej, Slováci počas vlády Habsburgovcov zakázaná (súčasnou terminológiu išlo o prejav extrémizmu). Je smutné, že aj dnes sa táto pieseň stáva terčom útokov a škandalizácie.
Snaha upozorniť na manipuláciu s historickými faktami a motívmi je pochopiteľná, avšak autor by si nabudúce mal dávať väčší pozor na to, aby sám nemanipuloval s informáciami.
Pramene a literatúra:
Evang. círvkev slovenská. (Dokončení) in Evanjelický církevník časopis věnovaný zájmům evanjelické církve A. V. v zemích koruny České a koruny Uherské, Ročník 35, číslo 6, 1904
Halouzka Antonín: Květena. Souběr písní na Moravě nejoblibenějších. Druhé opravená a rozmnožené vydání. Olomouc 1863
„Hej, Slováci“ in Národnie noviny, ročník XV., číslo 127, 28. októbra 1884
LACKO Martin: PROTI POĽSKU. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády, Ústav pamäti národa 2007
NOVÁK Jozef: Štáne znaky v Čechách a na Slovensku dnes aj v minulosti, Práca 1990
PIŠÚT Milan a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry, Obzor 1984
SEDLÁK Imrich a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry I., Matica slovenská 2008
VLČEK Jaroslav: Dejiny literatúry slovenskej, Matica slovenská, 1923