Žijeme vskutku pozoruhodnú dobu. Niekedy začínam mať dojem, že z covidu sa stalo nové náboženstvo. Povýšilo nejaký imaginárny pojem „kolektívne zdravie“ na boha, klania sa pred ním a začína uvažovať, ako zbaviť neveriacich všetkých práv. Resp. najskôr práv, neskôr života. „A tak zase ustupujeme. Pokorne čakáme, kým sa umúdria alebo pokapú. Potom môžeme ísť von žiť život, ktorý nám bol ako zodpovedným občanom sľúbený.“ Amen. To je úryvok z FB postu Doroty Nvotovej. Nie že by mi na názore tejto pseudointelektuálky nejako zvlášť záležalo, píšem to sem len ako ilustráciu toho, že časť spoločnosti naozaj čaká kým pokapeme. Mám 46 rokov. Prvých 15...

Každý človek hrá partiu bez protihry o život svoj, aj najodvážnejších hrôza premkýna, keď nie koniec ďaleko. Pešiaci, jazdci, strelci, veže, dámy, králi všetci rovnako vojnu prehrávajú, v snahe vyhrať nevyhrateľný boj. V ťažení nestratiť nič z majetku a svetského bytia, predávajú najlepšie, najväčšie dni svojho žitia ničote. To v tme sa stratí, nakoniec sa všetci stratia v temnote, nuž prečo silu z tepien saje ten strach z újmy a hnitia? Sme prach z prachu vzatý, len k tomu prachu predurčený, čo drží nás teda pri zemi? Z čoho zlé obavy? Čestný život a čestná smrť, nie prežívať ustráchaný! Na...