Šport a fyzický rozvoj sú pre zdravie, psychickú pohodu a kvalitu života mimoriadne dôležité. Podľa môjho názoru už fyzický zdatný jedinec nie je pre najmladšiu generáciu ideálom v takej miere, ako to bolo v minulosti. Súdim to podľa masovo používaných informačných kanálov, najmä sociálnych sietí, kde to sú rôzni youtuberi, či iní influenceri s obrovským dosahom na mladých ľudí, tvoriaci, či sa nám to páči alebo nie, významný kultúrny rámec, v ktorom zdravá prezentácia fyzickej zdatnosti a rozvoja väčšinou absentuje. V ďalšom rade tu sú početné útoky na “toxickú maskulinitu”, ktoré spočívajú aj v zosmiešňovaní alebo démonizovaní u muža prirodzenej snahy o veľkú postavu, silné svaly a železnú vytrvalosť. Aj z tohto dôvodu sa snažíme šport a posilňovanie tela popularizovať takouto formou. Nie, hlava v alobale, život v detskej izbe, anime, pitie sava, neustále sťažovanie sa a podobné nezmysly nič nezmenia. Silné telo a silná myseľ – to je tá skutočná alternatíva voči systému zvrátených hodnôt a ideálny spôsob, akým sa odlíšiť od davu.
Ľudia sa organizovanému pohybu, meraniu síl a súťaženiu venujú od nepamäti. Stopy, ktoré sa nám zachovali po takejto činnosti, siahajú k úplným koreňom ľudských civilizácií. Niektorým podobám športu v dávnych dobách som sa už na našej stránke venoval. Rád by som teraz nazrel na to, akými spôsobmi sa naši predkovia v stredoveku telesne pripravovali a aký dávali fyzickému tréningu význam. Prečo sa v tomto smere pozeráme do minulosti? Ako uvádza doktor František Gargela vo svojom Poslání dějin tělesné výchovy, aby sme rozšírili svoj historický prehľad a poznatky, ktoré nám následne môžu slúžiť ako inšpirácia pre našu vlastnú prax.
Základy k vysokej telesnej kultúre mali položiť starovekí Gréci. Tí rozvíjali telesnú výchovu z filozofických, náboženských a branných dôvodov. Po teoretickej stránke telesnú výchovu obohatili osobnosti ako Sokrates, Platon, Aristoteles, či Hippokrates.
V stredoveku a po prijatí kresťanstva sa zmenil celkový pohľad na telesnú výchovu. Súviselo to s vymedzením sa voči neskorej upadajúcej gymnastike, ktorú častokrát sprevádzali rôzne zvrhlosti a iné negatívne javy. Nový kresťanský ideál tiež kládol dôraz na dušu, zatiaľ čo telo bolo vnímané ako plytká a pominuteľná nádoba, pre spásu alebo zatratenie však dôležitá. Kresťanská výchova sa v stredoveku odrazila v učení siedmych slobodných umení – gramatika, rétorika, logika (trívium), aritmetika, geometria, astronómia, hudba (kvadrívium), telesná výchova tam nepatrila. Telesné potreby mali byť potlačované jednoduchosťou asketizmu a rôznych pôstov. Tie v najtvrdšej podobe dodržiavala len malá hŕstka. V kresťanskom svete však nepretržite existovala praktická potreba silných svalov, ktorá sa cieľavedome nepotlačovala, a samozrejme prirodzené sklony k pohybu.
Nižšie vrstvy, vrátane niektorých mníšskych rádov, denne praktizovali fyzicky pohyb v podobe práce. Počas nedele a obrovského množstva sviatkov sa vytváral priestor aj na voľnočasové fyzické aktivity, ktoré sa dodnes niekde zachovali ako národné športy, napríklad v podobe vrhu ťažkými kameňmi, či brvnami. Vo feudálnej spoločnosti to bola najmä príslušnosť k vojenskému stavu, ktorá si vyžadovala dobrú fyzickú kondíciu. Hlavná činnosť rytierstva spočívala v pravidelných bojových stretoch. Z toho vychádzala potreba fyzickej zdatnosti. Čo konkrétne nám o tom hovoria historické pramene?
Fyzický tréning ako súčasť výchovy
K fyzickému tréningu vedie svojho syna aj nórsky kráľ Haakon IV. v diele Konungs skuggsjá/Speculum regale z polovice 13. storočia. Odporúča svojmu synovi, aby trénoval s poriadnou záťažou a na báze pravidelnosti: “Choď do svojich komnát a obleč si ťažké brnenie; ďalej vyhľadaj pomocníka (môže to byť rodák alebo cudzinec), ktorý by s tebou rád trénoval a o ktorom vieš, že je dobre pripravený na boj za štítom alebo baklerom [malý okrúhly štít]. Na toto cvičenie si vždy prines ťažkú zbroj, či už drôtenú košeľu alebo hrubý gambeson, a v ruke nos ťažký meč a ťažký štít alebo bakler.“ […] “Ak máš pocit, že je dôležité byť v tomto dobre vycvičený, trénuj dvakrát denne, ak je to vhodné; ale nenechaj prejsť žiaden deň, okrem sviatkov, bez toho, aby si cvičenie vykonal aspoň raz.”
Spis De Librorum Educatione od biskupa a talianskeho humanistického vzdelanca Aenea Silvia Piccolominiho (neskorší pápež Pius II.) z roku 1450 bol adresovaný mladému uhorskému kráľovi Ladislavovi Pohrobkovi. V spise Piccolomini radí nedospelému panovníkovi a dáva mu výchovné lekcie. Uvádza témy vychádzajúce z už spomínaných siedmych slobodných umení. Nabáda, aby panovník vždy pozorne sledoval príklady predkov. Ako špeciálne znalosti, mimoriadne užitočné pre panovníka, uvádza aj históriu a rečníctvo. Dôležitý prvok výchovy mladého muža je podľa Piccolominiho aj fyzický rozvoj: “Že chlapce zvláště ve dvojím vzdělávati třeba jest. Dvě jest u hochů vzdělávati: tělo a duši.” Odporúča otužilosť, zvykanie si na nepohodlie a odmietanie zbytočného luxusu:
“Jest se tedy stříci, by vyživujíce tělo, příliš je nerozmazlovali, by spánku více, nežli třeba, nebo odpočinku nepovolováno. Takové vychování, jež nazýváme mazlením, ochromuje veškery síly i ducha i těla. Jest se stříci měkkého peří prachového; hedvábí nositi na holém těle nechválím; někdy užije-li se hrubého plátna lněného, údy stanou se otužilejší a práci snadněji snesou.” Posilňovanie tela je podľa Piccolominiho pre budúceho panovníka dôležité najmä kvôli bojovom, ktorým bude vystavený. Odporúča konkrétne fyzické cviky a disciplíny: “Jsou také jakási tělesná cvičení, jichž by nebylo opomíjeti, nýbrž ve věci té učitelů slyšeti, aby, pokud třeba, jimi se zabýval, čímž by získáno bylo ušlechtilé držení a síla těla. Dobré složení těla chlapeckého dobré též klade základy pro stáří. Ježto král náleží často se súčastniti bitev, sluší chlapci, jemuž jest jednou vesla vlády říditi, cvičiti se ve vojenských zápasech. Povaha těla, vychovaného ve stínu, nehodí se pro válku. […] Nebude tedy od místa, v mladosti cvičiti tebe, jemuž často bude bojovati proti Turkům, luk napínati, prakem metati, točiti, šípem mířiti, kopí vrhati, na koně sedati, skákati, na koni jezditi, honeb se účastniti, vycvičiti se v plavbě. Není hanebno učiti se něčemu, co dovoleno počestně činiti.”
Z konca stredoveku, z roku 1471, sa nám zachoval spis Jiřího správovna, ktorého autor, majster Pavol z Prahy, prezývaný Žídek (židovského pôvodu), radí kráľovi Jiřímu z Poděbrad, aby pri výchove svojich synov nezanedbával telesnú zdatnosť a s tým súvisiace rytierske zvyky: “Že najprvé těla jich mají rozkošně chována býti, kroku lidskému patřícím líbezni byli...” […] “Sedmé, aby, duokudž otec živ jest, učil se i rytieřským věcem i každé věci, kterú potom má uměti” Majster Pavol síce nezachádza do podrobností, no je zjavné, že fyzický rozvoj a cvičenie patrili k jeho predstavám o správnej výchove mládeže.
Fyzický tréning pre zachovanie zdravia
Posilňovanie tela dostal ako odporúčanie od svojich lekárov aj český kráľ a cisár Svätej rímskej ríše Karol IV. Lekár Rembotus, syn Eberharda de Castro, v diele Liber de regimine sanitatis directus Karolo imperatori z roku 1360 tvrdí, že “Ten, kdo chce žít mnoho let, se musí sobě věnovat – žádná práce a činnost mu nesmí bránit v péči o životní nutnosti” Rembotus v ňom opisuje zásady správnej životosprávy, príčiny ochorení a prevenciu. Cisárovi ukazuje fyzický tréning, ako vhodný prostriedok pre udržanie zdravia a posilnenie tela: “Cvičení posiluje pevné části těla a činí je připravenějšími na výkon…” Odporúča cvičiť až po jedle: “Nejlepší doba pro cvičení je tehdy, když poslední pokrm byl důkladně stráven dvojím trávením…” Pred samotnými cvikmi autor nezabúda na rozcvičku: “Kdo má cvičit, neměl by se zničehonic příliš prudce začít hýbat, pokud k tomu není důkladně připraven…” Z konkrétnych úkonov Rembotus spomína: “Některá cvičení jsou pouhý sport, který se provozuje pro zdraví, jako je skok, běh, souboj, zápas. Jsou však jiná cvičení, které nejsou jen sportem, ale také prací, a vykonávají se kvůli práci, nejen pro zdraví, například orání, setí, veslovaní bojovaní. Cvičení jsou různá podle rychlosti a pomalosti pohybu, podle své síly, ráznosti a slabosti. Při jejich provozování se rozlišuje pohyb stálý a nepřetržitý a pohyb nesouvislý a nestály. Některé cvičení se koná venku, a jiné zase uvnitř.” […] “Je mnoho druhů cvičení. Někdy se cvičí obecně celé tělo a někdy jen jedna jeho část, někdy vrchní, jindy spodní. Jsou cvičení, která se konají příslušnou činností částí těla, jako je zápas, boj, a jsou cvičení, která se konají pomocí věcí zvenčí, jako je plavba na lodi, jízda na koni…” Rembotus samozrejme nezabúda na hygienu: “Po cvičení je třeba užít koupele smývající pot a prach…” V tejto súvislosti autor upozorňuje aj na pozitívne účinky otužovania v studenej vode: “Naopak je nutno pospíchat do přiměřeně studené vody venku v sudu, protože zdržení v ní je vhodné” […] “studená voda celé tělo posiluje, jak je patrné u těla s dobrým složením.“
Ďalší Karlov lekár, Havel ze Strahova, má na fyzické cvičenie rovnaký pohľad a tiež ho panovníkovi odporúča v rámci svojej správy Regimem Magistri Galli de Strahow ad Karolum, ktorá vznikla niekedy po roku 1357: “Jestliže bych se však ve své prostoduchosti odvážil radit Vaší Jasnosti, chtěl bych Vaší Milosti dát jako radu pouze tři slova. Prvním by bylo slovo ‘cvičení’, druhým by bylo slovo ‘pokrm a nápoj’ a třetím slovo ‘zachovávající léky’. První slovo [znamená], abyste se nezdržoval stále a trvale na jednom místě, ale vykonával nějaký pohyb, prostřednictvím ktorého se tělo zahřeje a tělesné teplo je přirozeně procvičováno a posilováno, v důsledku čehož se všechny údy uvedou v náležitý pořádek.”
Fyzický tréning posilňuje ducha
Geoffroi de Charny, francúzsky rytier, ktorý žil v 14. storočí a padol v bitke pri Poitiers v roku 1356 v rámci storočnej vojny, je považovaný za jedného z najsilnejších a najslávnejších rytierov tej doby. Je autorom Livre de chevalerie, knihy o rytierstve, ktorá nám poskytuje informácie o tom, ako rytiersky stav vnímal svet. Nájdeme tam predstavy o rytierskych ideáloch, usporiadaní spoločnosti, cnostiach, ženách atď. Autor sa obšírne venuje aj fyzickej zdatnosti, ktorá je pre rytiera nevyhnutnosť.
Rovnako odmieta aj nezdravú starostlivosť o telo a prikláňa sa k životnému štýlu v drsných podmienkach, ktoré telo zoceľujú. V tejto súvislosti kritizuje lenivých ľudí, ktorí zbytočne dlho spia: “Príliš veľká túžba rozmaznávať telo je proti všetkému dobrému. V prvom rade, ak máte túto zlú tendenciu, že ste v mladosti spokojní s prílišnou starostlivosťou o mizerné telo, budete chcieť ísť spať skoro a zobudiť sa neskoro, a ak budú vaše dlhé hodiny spánku prerušené, bude vás to veľmi trápiť, a čím dlhšie spíte, tým menej času budete mať na získavanie vedomostí a učenie niečo hodnotného. A tento život s dlhým spánkom bude stáť v ceste tým, ktorí chcú dosiahnuť veľkú česť, pretože tí musia často ísť spať neskoro a vstávať skoro, zvykli si to robiť a to im pomáha dosiahnuť fyzickú zdatnosť a česť.”
Muži, ktorí zanedbávajú fyzickú prípravu, tréning a radšej žijú pohodlne, sú podľa neho zbabelci s nízkym sebavedomím: “Hneď ako opustia svoje obydlie a uvidia kameň vyčnievajúci z múru o niečo viac ako ostatné, nikdy sa neodvážia prejsť popod ním, pretože sa im vždy zdá, že im padne na ich hlavu. Ak prídu k rieke, ktorá je väčšia alebo príliš rýchlo tečúca, vždy sa im zdá, tak veľký je ich strach zo smrti, že do nej spadnú. Ak prechádzajú mostom, ktorý sa môže javiť ako príliš vysoký alebo príliš nízky, tak zídu z koňa a stále sa boja, aby sa most pod nimi nerozpadol, taký veľký je ich strach zo smrti.”[…] “A ak uvidia niekoho, kto má ranu, neodvažujú sa na to pozrieť kvôli ich slabému duchu. Navyše, bez ohľadu na to, aké silné je miesto, kde títo úbožiaci môžu stráviť noc, pri hoc aj slabom vetre sa budú veľmi báť, že na nich spadne strecha.”
V kontraste s týmito slabochmi stoja “dobrí muži v zbrani [profesionálni vojaci], ktorí sa vystavili toľkým fyzickým námahám a nebezpečným dobrodružstvám, aby dosiahli česť; lebo sú zvyknutí a oboznámení s takými vecami, že nie sú skoro vôbec ovplyvnení úbohými obavami, ktorým sú tamtí biedni ľudia tak často vystavení.”
Geoffroi de Charny nabáda čitateľa, aby si vzal príklad od slávnych hrdinov, ktorí fyzickým tréningom nepohŕdali: “učíme sa od vyššie spomenutých veľkých mužov, že česť sa nedosahuje tým, že trávime veľa času udržiavaním tela príjemne v pohodlí.” […] “A od vyššie uvedených veľkých mužov sa učíme, že tréning so zbraňami vždy dáva späť to, čo je do neho vložené…”
Konkrétnejšiu podobu stredovekého fyzického tréningu nám zachoval autor diela Le Livre des faits du bon messire Jehan le Maingre, dit Boucicaut... o živote slávneho francúzskeho rytiera a maršala Jeana II Le Maingre, zvaného Boucicaut. Zmienený patril k absolútnej rytierskej elite, zúčastnil sa niekoľkých krížových výprav, vrátane katastrofálnej výpravy uhorského kráľa Žigmunda proti Turkom, bojov po celej Európe a množstva turnajov. Okrem bojových úspechov sa významne angažoval v oblasti dvornej kultúry, ako autor básní, či zakladateľ rádu na ochranu urodzených dám. Autor životopisu Boucicauta značne idealizuje, no jeho informácie o jednotlivých cvikoch znejú uveriteľne. Slávny rytier Boucicaut mal svoje telo posilňovať:
1. výskokmi na chrbát svojho koňa 2. behom alebo dlhou chôdzou 3. údermi ťažkým kladivom 4. kotrmelcami a tancom 5. zhybmi 6. zápasením 7. šplhom po stenách – to všetko vždy v plnej zbroji.
V súvislosti s hlbším záujmom o ľudské telo sa v neskorších dobách telesná výchova zaradila aj do vzdelávacích osnov a fyzický tréning sa stával čoraz populárnejším. Sila tela dnes síce nie je otázkou prežitia, no stále predstavuje dôležitý faktor zlepšujúci kvalitu života. Odkaz, ktorý nám zanechali mocní králi, udatní rytieri, či vzdelaní učenci a lekári, má univerzálnu platnosť a hovorí nám, aby sme svoje telo nezanedbávali!
Pramene:
Aeneas Silvius Piccolomini: De librorum educatione, preložil Josef Šauer in Vychovatel, časopis věnovaný zájmům křesťanského školství, roč. 20, Družstvo Vlasť 1905, s. 204, 215, 216
Geoffroi de Charny: A Knight’s Own Book of Chivalry, ed. Elspeth Kennedy, University of Pennsylvania Press 2005, s. 68, 69, 70
Havel ze Strahova: Regimen Magistri Galli de Strahow ad Karolum, preložila Dana Stehlíková in Lékaři na dvoře Karla IV. a Jana Lucemburského, Paseka 2010, s. 189
Pavel Žídek: M. Pavla Židka Spravovna, preložil Zdeněk V. Tobolka, Česká akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovesnost a umění 1905, s. 40
Rembot de Castro: Liber de regimine sanitatis directus Karolo imperatori anno domini 1360, preložila Dana Stehlíková in Lékaři na dvoře Karla IV. a Jana Lucemburského, Paseka 2010, s. 131, 133, 135, 137, 141
The king’s mirror (Speculum regale-Konungs skuggsjá), ed. Laurence Marcellus Larson, New York American-Scandinavian Foundation 1917, s. 212, 213
Použitá literatúra:
Flori Jean: Rytířství in Le Goff Jacques a kol. autorov: Encyklopedie středověku, Vyšehrad 2008
Gargela František: Dějiny tělesné výchovy (podle přednášek z Encyklopedie tělesné výchovy), Spolek posluchačů tělocvičného kursu při Masarykově universitě 1938
Nicholson Helen: Medieval Warfare: Theory and Practice of War in Europe, 300-1500, Palgrave 2003
Vašek Zdeněk: Výchova urozených dětí v českých zemích pozdního středověku v díle čtyř dobových autorů in Acta Universitatis Carolinae. Historia Universitatis Carolinae Pragensis, Tomus LVI, Fasc. I. s. 47-63, Univerzita Karlova 2016
Zeigler Earle F.: The Early Middle Ages: Life, Education, and Patterns of Sport and Physical Activity in Sport and Physical Educationin the Middle Ages, s. 1-15, Trafford 2006