Slováci patria do širokej rodiny slovanských národov. Práve kultúrna a jazyková blízkosť nás okrem iného spájajú s našimi najbližšími susedmi – Čechmi a Poliakmi, ale aj s ďalšími slovanskými národmi. Je to pevná a neoddeliteľná súčasť našej identity, ktorá už v minulosti prekonala neľahké skúšky.
Každá ľudská emócia alebo aj vznešená myšlienka sa dajú zdeformovať a zneužiť. Týka sa to aj slovanskej vzájomnosti, ktorou sa naposledy súdruhovia pokúšali zamaskovať okupáciu a závislosť štátov východného bloku na Moskve. Najsilnejším podnetom fenoménu „červeného“ slovanstva bola druhá svetová vojna, kedy dobová propaganda naplno využívala všetky prostriedky: „Bratři ujařmení Slované! Nepřítel je zákeřný a silný. Sjednoceni jsme však stokrát silnější jeho. Sovětský svaz a jeho Rudá armáda jdou s námi. S námi jde celé pokrokové lidstvo. Smrt fašistickým vrahům slovanských národů, smrt Hitlerovi a Mussolinimu! Ať žije naše vítezství nad krvavým hitlerismem!“ (Uznesenie Všeslovanského výboru v Moskve, 1942 – preklad Čestmír Amort)
Množstvo autorov v priebehu dejín s hrdosťou písalo o rozšírenosti slovanských jazykov, o dobrých vlastnostiach slovanských národov a sláve veľkého množstva významných osobností slovanského pôvodu. Dnes, najmä na internete, narazíme aj na fantastické teórie, ktoré robia z našich predkov bezbranné obete údajnej tisícročnej genocídy, čo je, samozrejme, nezmysel.
V prvom rade však treba uviesť, že aj Slovania, tak ako množstvo iných národov, na vlastnej koži pocítili v rôznej miere útlak, prenasledovania či vraždenie. Stačí si spomenúť napríklad na ničivé nájazdy tureckých oddielov, maďarizáciu alebo hladomor na Ukrajine a v južnom Rusku…
Stretávame sa však aj so zaujímavou tézou o nepretržitej tisícročnej genocíde Slovanov zo strany západu. Vojna medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR mala predstavovať jej vyvrcholenie, ktorému prechádzali aj iné fázy: „V stredoveku sa tento nápor západu šikovne maskoval tzv. šírením kresťanstva a organizovaním krížových výprav proti Slovanom Svätou rímskou ríšou nemeckého národa. Obete tohto „pokresťančovania“ už dnes ťažko niekto spočíta, ale išlo o milióny zabitých Slovanov a ich postupné vytláčanie na východ (Drang nach Osten). Podobná situácia panovala u južných Slovanov, kde bola agresorom Osmanská ríša a jej genocídna politika voči Slovanom. Pre úplnosť treba ešte spomenúť vojenské ťaženie 600 tisícovej európskej armády vedenej Napoleonom, ktorá v júni 1812 napadla Rusko.“ Pre mňa osobne je najzaujímavejšie vnímať ťaženie Napoleonovej Grande Armée do Ruska ako súčasť dlhodobej západnej genocídnej politiky proti Slovanom, avšak pokúsim sa stručne a jednoducho venovať najstaršiemu obdobiu. Ďalší portál totiž šíri podobné teórie: „Možno by bolo dobré si uvedomiť, že genocída bola spáchaná postupne na všetkých západných Slovanoch, t.j. ZÁPADNÝCH RUSOCH, ktorí obývali Západnú Európu. Akosi si na to dnes už nikto «nespomína», hoci to boli rody, ktoré hovorili ruským, resp. staroslovienskym jazykom a slávili svojich Predkov rovnako ako aj Rusi Veľkej Moravy a Kyjevskej Rusi. A absolútne mlčanie oficiálnej hisTÓRie vyplýva z toho, že hisTÓRIu ruských rodov v Európe písali Nemci, Židia a im podobní“
Dejiny nie sú rozprávka s kladnými hrdinami a zlými darebákmi, ako tomu veria na uvedenom portáli, keď píšu napríklad: „Slovanské vojská nikdy nerezali deti, starcov či ženy, a to dokonca ani u nepriateľov, ktorí násilne vstúpili do slovanských zemí. Ničili sme iba ozbrojencov so zbraňami.“ Skutočnosť je, samozrejme, oveľa komplikovanejšia a treba ju vnímať v rámci komplexných štruktúr vzťahov a súvislostí. Realita je taká, že vo väčšine prípadov prijali slovanské elity kresťanstvo dobrovoľne, resp. nebránili jeho šíreniu. Mali na to buď osobné duchovné dôvody alebo sa na to pozerali pragmaticky a rozhodli sa ťažiť z výhod prijatia kresťanstva.
Takto si nitrianske knieža Pribina k sebe pozval salzburského arcibiskupa Adalráma, aby mu vysvätil kostol, ktorý mal byť najstarší u západných a východných Slovanov. Ešte väčšiu iniciatívu v tomto smere vyvinuli veľkomoravskí vládcovia. Život Metodov, jeden z najdôležitejších prameňov druhej polovice 9. storočia, to opisuje takto: “Rastislav, knieža slovienske, so Svätoplukom poslali z Moravy k cisárovi Michalovi a hovorili takto: Z milosrdenstva božieho sme zdraví. A prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí z Vlach i Grécka, a z Nemiec a učia nás rozličné, ale my Slovieni sme prostý ľud a nemáme, kto by nás pravdu naučil a vysvetlil nám zmysel. A tak dobrý vladáru, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti.” Práve sv. Cyril a Metod na našom území upevnili kresťanskú vieru, vytvorili slovanské písmo a liturgiu, ktoré uznával dokonca aj samotný Rím, a položili základný kameň slovanskej vzdelanosti. Kráľ Svätopluk sa však priklonil na latinskú stranu, kvôli čomu museli žiaci Cyrila a Metóda odísť do iných slovanských krajín, kde pokračovali v činnosti.
Na Rusi prijala kresťanstvo už kňažná Oľga. Jej syn, slávny bojovník Sviatoslav I. zotrval pri pohanstve, no voľnému šíreniu kresťanstva nebránil. Až jeho syn Vladimír I. Veľký sa na konci 10. storočia rozhodol prijať krst, pričom uprednostnil Byzantskú ríšu. V Kyjeve dal povaliť sochy starých bohov, ktoré rozkázal tĺcť palicami, čo malo mať psychologický efekt. Práve Vladimír Veľký sa radí medzi najvýznamnejších vládcov Kyjevskej Rusi, kde počas jeho vlády došlo k rozmachu gramotnosti, ale aj stavbe množstva miest a rozvoju kamennej architektúry.
Píšem o elitách, keďže práve tie sú dôležité. V tých dobách (pred a aj po prijatí kresťanstva) totiž neexistovali nejaké medzinárodné dohovory o ľudských právach pre všetkých, atď. Z nášho pohľadu išlo o veľmi drsné časy, kedy o pravde častokrát rozhodovali svaly a zbrane, a v práve bol ten silnejší. Čo je najdôležitejšie, iste preto nemôžeme tú dobu súdiť podľa našich dnešných noriem. Keď sa teda miestne knieža a jeho ozbrojená družina rozhodli prijať kresťanstvo, tí ďalší nemali veľmi na výber (ak to samotné knieža nechcelo). Bežný ľud sa jednoducho prispôsobil spoločenským elitám, ako píše najstarší ruský letopis: “Keď to ľudia počuli, s radosťou šli, tešili sa a hovorili: ‘Ak by to nebolo dobré, neprijal by to knieža a bojari.’” To neplatilo vždy a najmä v izolovanejších oblastiach dochádzalo k odporu, ktorý niekedy vyústil aj do násilných stretov. Medzi najväčšie výhody zriaďovania cirkevnej organizácie patrilo prehĺbenie kontaktov so zahraničím či rozvoj vzdelanosti a písomníctva, čo do našich oblastí prinieslo aj antické vplyvy, ktoré v sebe cirkev zakonzervovala. Pre kniežatá bolo azda najdôležitejšie využitie dobre fungujúcej cirkevnej správy aj efektívnejšie upevňovanie moci v danej oblasti.
Práve Mieškovi I., ktorý prijal so svojimi ľuďmi kresťanstvo v roku 966, sa úspešne podarilo zjednotiť poľské kmene a založiť Poľské kniežatstvo – Poľsko. Avšak práve táto centralizačná politika dynastie Piastovcov spojená s kristianizačnou činnosťou vyvrcholila do „pohanskej reakcie“ v podobe povstania (niečo podobné sa odohralo v tom čase aj v Uhorsku), ktoré krajinu destabilizovalo a oslabilo, čo na úkor Poľska využili jeho susedia. Poriadok však urobil Kazimír I. Obnoviteľ, ktorý krajinu znova zjednotil. Ako v Poľsku, tak aj napríklad v Čechách, Bulharsku a inde zohrávala kristianizácia veľmi dôležitú úlohu pri vytváraní stabilného a jednotného štátu a spoločného národného povedomia jeho obyvateľov.
Iná situácia bola u Polabských Slovanov, ktorí obývali sever dnešného Nemecka. Medzi ich hlavné kmeňové zväzy patrili Odrobiti a Veleti (Lutici), ktoré sa skladali z ďalších menších kmeňov. Na prelome 8. a 9. storočia pomáhali Odrobiti a ich knieža Vlčan franskému vládcovi a neskôr rímskemu cisárovi Karolovi Veľkému v boji proti Dragovitovi, vládcovi Veletov (na strane Karla Veľkého bojovali aj Lužickí Srbi). Taktiež sa zúčastňovali Karlových bojov s ešte pohanskými Sasmi, pričom sám Vlčan zahynul, za čo však Slovania dostali od cisára časť saského územia ako odmenu.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že problém Polabských Slovanov spočíval najmä v tom, že boli rozdrobení. Žili v permanentnom konflikte medzi sebou a taktiež podnikali lúpežné nájazdy po mori a súši do okolitých krajín. Ich kresťanskí susedia Dáni, Pomorania, Poliaci a nakoniec aj Sasi boli oveľa lepšie organizovanejší, čo sa ukázalo ako dôležitá výhoda.
Gottšalk (†7. jún 1066), syn slovanského kresťanského náčelníka Pribihneva, mal dobre nakročené k vytvoreniu životaschopného štátneho útvaru. Gottšalk získal kvalitné vzdelanie v kláštore pri dnešnom Lenzene. Bojoval so Sasmi, ktorí zabili jeho otca, a tiež sa zúčastnil dánskych vojenských výprav do Anglicka a proti Nórom. Neskôr založil vlastné kresťanské kráľovstvo a postupne aj s podporou od spojencov zjednocoval kmene Odrobitov a Luticov, pričom staval základy centralizovanej vlády a pomáhal šíriť kresťanstvo, ktoré tiež osobne vysvetľoval. Časť pohanských veľmožov však Gottšalka zavraždila. Brutálne zabili aj jeho manželku a synov Henricha a Budivoja vyhnali. Budivoj pri pokuse o pomstu zahynul, no Henrich bol úspešný a získal moc s centrom v osade Liubice, ktorú prebudoval na úspešné mesto (dnes Lübeck). Rovnaké postavenie, aké mal jeho otec Gottšalk, však už nezískal a po jeho smrti došlo k ešte väčšiemu rozdrobeniu, ktoré sa negatívne prejavilo pri tlaku susedov, najmä Sasov.
Úspech krížového ťaženia na Strednom východe na začiatku 12. storočia inšpiroval saských veľmožov, ktorí si povedali, že nemusia chodiť ani tak ďaleko, keď vedľa nich sú rozsiahle krajiny, kde ešte stále nebolo kresťanstvo dominantné. Rozhodli sa v roku 1147 zorganizovať vlastnú krížovú výpravu (jediná s označením “proti Slovanom”), ku ktorej sa ochotne pridali aj ďalší nemeckí veľmoži, ale aj Dáni, Poliaci a pravdepodobne aj Česi. Okrem rozšírenia vlastnej moci, vplyvu a bohatstva by úspech výpravy ukončil aj nájazdy, ktoré slovanské kmene často podnikali. Bezohľadný krvavý postup križiakov odhaľoval ich skutočnú motiváciu, čo kritizovali aj kresťanskí misionári, ktorí medzi miestnymi kmeňmi systematicky pracovali dlhší čas, napríklad Helmold z Bosau vo svojej kronike. Križiaci dokonca obliehali aj už kresťanské mestá ako Štetín, na čo museli zareagovať pomoranské knieža Ratibor I. a biskup Adalbert, ktorí situáciu križiakom “vysvetlili”. Najväčší odpor kládol odrobitský vládca Niklot, ktorý sa však počas bojov nechal pokrstiť, ale v ďalších bitkách so Sasmi padol.
Jeho syn Pribislav bol donútený ustúpiť do kresťanského, ale priateľsky nakloneného Pomoranska. Veľmi ho ovplyvnil biskup Berno, ktorý ho presvedčil, aby sa pridal ku kresťanom, čo Pribislav aj učinil. Saský vojvoda Henrich Lev to využil, udelil mu územia a urobil z neho knieža, aby mal spojenca v konflikte s inými saskými veľmožmi. Pribislav sa po boku vojvodu zúčastnil bojov proti niektorým slovanským pohanským kmeňom, ale aj jeho cesty do Jeruzalema. Zahynul v roku 1178 na následky zranení, ktoré utŕžil počas rytierskeho turnaja. Práve Pribislav založil významnú meklenburskú dynastiu, ktorá sa ponemčila a vládla až do roku 1918. Z hľadiska kristianizačných snáh bola výprava z roku 1147 úplné fiasko, avšak Sasom a čiastočne aj Dánom sa skutočne podarilo rozšíriť svoju moc a výrazne oslabiť slovanské kmene, ktoré sa neskôr postupne ponemčili. Významným míľnikom bol aj pád Arkony, dôležitej pevnosti slovanského kmeňa Ránov so slávnym pohanským chrámom, ktorú vyvrátil dánsky kráľ Valdemar I. v roku 1168.
Polabskí Slovania skutočne postupne zmizli z dejín, keď sa ich obyvateľstvo dlhodobo germanizovalo. Príčinu tohto javu môžeme hľadať v geografickej polohe medzi výbojnými Sasmi a Dánmi, ale aj ich neochote prijať kresťanstvo, čo z nich robilo pre silnejších a nepriateľsky naladených susedov legitímne ciele. Dôležitejšie však je, že s kresťanstvom odmietli centrálnu autoritu, ktorá by ich dostatočne zjednotila a zorganizovala, čím by sa ich možnosti pri konfrontácii s okolím zásadne zlepšili.
Môžeme to však nazvať genocídou na Slovanoch? Nie. Cieľom týchto výbojov, na ktorých sa vo veľkom zúčastňovali aj Slovania a aj samotní Polabskí Slovania, nespočíval v ich systematickom vyhladzovaní. Formálnym záverom bolo šírenie kresťanstva a politického vplyvu v oblasti. K tomu, ako to bolo v tých dobách úplne bežné, dochádzalo aj násilím. Týmto spôsobom sa Polabskí Slovania dostali do závislého postavenia alebo pod priamu nadvládu etnicky odlišných subjektov. Nemecká kolonizácia spolu s prirodzenou asimiláciou k dominantnému elementu tak trvalo zmenili ich identitu, čo však bol pomerne dlhý proces, ktorý môžeme považovať za úplne zavŕšený v niektorých oblastiach až v 18. storočí.
To, čo niektorí autori nazývajú “západnou genocídou Slovanov”, dalo základ pre vznik slovanských národných štátov a národov, vrátane Slovákov, ktoré aj v tom období dosiahli významné postavenie v rámci Európy a plnohodnotne sa zapojili do jej vývoja. Napríklad český kráľ patril od 13. storočia v rámci Svätej rímskej ríše medzi sedem elektorov, ktorí volili cisára. Ním sa stal v roku 1355 práve český kráľ Karol IV., ktorý vo svojej Zlatej bule nariadil elektorom a ich nasledovníkom, aby ovládali tiež slovanský (český) jazyk. V dobových predstavách kresťanského univerzalizmu tvoria Slovania pevnú a rovnocennú súčasť Európy rozdelenej na provincie Galia, Germánia, Itália a Sclavinia. Už v tomto období vznikajú diela o rozšírenosti a sláve slovanských národov, ktorých autori sú spravidla z cirkevného prostredia. Napríklad poľská Kronika Galla Anonyma zo začiatku 12. storočia píše: “Slovanská krajina, ktorá sa na severe delí či vlastne skladá z jednotlivých krajín, tiahne sa od Sarmatov, ktorí sa nazývajú aj Gétmi až po Dánsko a Sasko; od Trácie zase cez Uhorsko, kedysi obsadené Hunmi, nazývanými tiež Uhri, ďalej cez Korutánsko siaha až k Bavorsku; na juhu popri Stredozemnom mori začínajúc pri Epire cez Dalmáciu, Chorvátsko a Istriu dosahuje pobrežie Jadranského mora a tam, kde ležia Benátky a Aquileia hraničí s Itáliou.”
Najmä v cirkevných kruhoch sa objavovala myšlienka Sclavinie ako protiváhe ku Germánii, ale aj k Byzantskej ríši. To vidíme aj napríklad na osobe veľkomoravského Svätopluka I., ktorého pápež Štefan V. v liste tituluje ako rex Sclavorum (kráľ Slovanov). Ešte zreteľnejšie je to vyjadrené v liste Industriae tuae, v ktorom pápež Ján VIII. oslovuje Svätopluka ako milovaného syna a comes (vladár), čím ho dáva na rovnocennú pozíciu s franskými panovníkmi.
Ako sa v tom dá vidieť počiatok a prvá fáza údajnej genocídy? Ako bolo spomenuté vyššie, bola to doba násilia, ktorým privilegované vrstvy dosahovali svoje mocenské ciele. To sa odohrávalo na pozadí komplikovaných vzťahov a záujmov, kedy národná / kmeňová príslušnosť bola podradená náboženskej (konfesionálnej), stavovskej a politickej príslušnosti a orientácii. O tejto komplexnosti svedčí aj napríklad spojenectvo medzi rímskym cisárom Henrichom II. so slovanským pohanským kmeňom Luticov proti poľskému kráľovi Boleslavovi I. v roku 1003. Do tohto boja šli Lutici dokonca s podobizňami svojich bohov, čo neuniklo pozornosti kronikárovi a biskupovi Detmarovi z Merseburku.
Ide o éru, kedy súčasné slovanské národy nadobúdali a postupne formovali vlastnú identitu. Zároveň je to éra, kedy jednotlivé slovanské národy a štáty zohrávali v Európe dôležitú úlohu a mali významné postavenie. Celé toto obdobie zjednodušiť, zdémonizovať a tak urobiť z našich predkov len obete údajnej genocídy je dehonestujúce pre našu vlastnú minulosť. Osobne v tom tiež vidím účelovú snahu manipulovať s dejinami v duchu protizápadnej a protikresťanskej boľševickej propagandy.
Pramene:
Dětmar z Merseburku: Kronika, Praha: Argo 2008
Gesta Principum Polonorum: The Deeds of the Princes of the Poles, Budapest: CEU Press, 2003
Nestorov letopis: povesť o dávnych časoch na ruskej zemi, Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018
Pramene k dejinám Veľkej Moravy, Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1964
Použitá literatúra:
HOMZA, Martin a kol. autorov: Svätopluk v európskom písomníctve. Štúdie z dejín svätoplukovskej legendy, Bratislava: Post Scriptum, 2013
KAVKA, František. Vláda Karla IV. za jeho císařství (1355–1378). I. díl. Praha: Karolinum, 1993
Kolektív autorov: Dejiny európskeho stredoveku. 1. Raný stredovek. (Od 5. storočia do polovice 11. storočia.), Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška 2006
Kolektív autorov: Christianizace a utváření křesťanské monarchie: Skandinávie, střední Evropa a Rus v období 10.-12. století, Praha: Argo 2013
MALINOVSKÁ, Nora: Vývoj koncepcie Sclavinia v 12. storočí a jej reflexia v poľskej kronike Galla Anonyma in Nové historické rozhľady = New historical perspectives, Trnava: Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave 2015, Vol 5, č. 1, s. 43-52
Použité obrázky:
www.wikipedia.org