Každý rozumný človek vojnu, vojnový konflikt, akokoľvek to nazveme, odmieta. Situácia u našich susedov je určite znepokojivá z pohľadu jednoduchého človeka, ktorý reálne znáša dôsledky. Prečo sa nad tým zamýšľam?
Z dôvodu informácií, ktorými sme kŕmení mainstreamom, ktorý niečo povie a zároveň dodá, že je to neoverené. Čo to pripomína? Mne hru, ktorá má vytvoriť virtuálny obraz pravdy. O čo sa opiera? Okrem iného využíva informácie spravodajských služieb. A tu zbystrime pozornosť. Prečo? Lebo tieto informácie, či už to bol Afganistan alebo Irak, boli pripravené tak, aby politici rozhodli o vojne. A možno nielen vtedy…
Na konci dňa sa však netešia politici, ale tí, ktorí scenár vopred pripravili a určité informácie podhodili. Takto vnímam aj kroky prezidenta Bidena, ktorý neváha podpísať program zahraničnej pomoci pre Ukrajinu v hodnote 40 miliárd!
Niekto si povie „chcú pomáhať, nech pomáhajú“, ale toto je zreteľný krok k eskalácii napätia. Potrebujeme to? Potrebuje to Rusko? Potrebuje to Ukrajina? Potrebuje to USA alebo Európa? Nie, nikto to nepotrebuje. Ľudia všade žijú svoj vlastný život a vojna ako riešenie tam určite nie je. Zvlášť v 21. storočí.
Dostávame sa k výroku súčasného ministra obrany USA Austina: „Rusko musíme na Ukrajine vyčerpať, aby nemohlo byť vojensky silné”. A už prichádzame k podstate. Je jedno ako konflikt pokračuje, kto je atakovaný a ohrozovaný. Podstatné je plnenie plánov, v ktorých je tzv. východné krídlo v Európe dôležité. Len ďalšie geopolitické bojisko pre jastrabov spoza oceánu.
Poskytnutie pomoci Ukrajine v spomínanej hodnote je takmer neoficiálnym vyhlásením vojny. Ako vo filme Tisícročná včela sa potvrdzuje, že na vojnu sú potrebné „peniaze, peníze, peňeži“. Občan však nemôže byť zneužívaný politikmi, ktorým sa čas kráti, a to nielen vo verejných funkciách. A aj naša pomoc musí byť o deeskalácii. Nie naopak.