Áno, to je to, čo čítame v médiách. Kto ich potrebuje a koľko. Kto ich rýchlo vyrobí a ešte rýchlejšie dodá. Vojensko-priemyselné výroby majú fantastické časy a teraz je jedno či západné alebo východné. Miesto dodania: Ukrajina. Vraj „pomáhame“…
Áno? A komu? Komu dodávanie zbraní pomáha? Občanom postihnutých krajín? Asi nie. Pomáha to hlavne veľkým hráčom pod zámienkou „vývozu mieru“. Presne to je ich argumentácia. Choďte sa opýtať ukrajinských občanov či je to tak. Opýtajte sa v Iraku a Sýrii či to tak bolo. Kde ich vyvezieme v budúcnosti? Na Taiwan? Nepýtajte sa politikov, ktorí sú zaslepení udržaním moci a kariéry, ziskom ekonomických benefitov a presadzovaním straníckej ideológie v danej krajine.
Čo z toho vyplýva? Že keby politici venovali toľko času ako veci riešiť, koľko venujú rokovaniam o dodávaní zbrani a iných zbraňových systémov, tak by nám bolo hej. Vôbec by sme nemuseli riešiť dopady na rodiny a ich sociálne postavenie. Resp. by sme to riešili systémovo, nadčasovo a zrozumiteľne.
Takto nám zostáva iba pozerať, čo nám chlapci a dievčatá vo vláde vymýšľajú a aké rozprávky rozprávajú. Všetci ekonómovia, ktorí tomu chápu a venujú tejto oblasti svoj čas a um, musia zaplakať kto všetko je makro/mikroekonóm a daňový špecialista zároveň.
Táto zostava nemôže reprezentovať Slovensko. Ani jej občanov. Toto je výkon na 6.ligu, a to neviem či vôbec. Na reprezentáciu si musíme nájsť rozumných, odborne pripravených politikov, ktorí okrem týchto kritérií, budú aj hrdí na štát, ktorý reprezentujú. Toto sa nedá bez občana a jeho jasnej, zreteľnej podpory na permanentnej báze. Paradoxom dnešnej doby je, že tí čo sa hrnú za ziskom, sú vo vládnych funkciách.
Netreba sa pozerať na európske krajiny. Stačí sa pozrieť na seba a reálne sa zapojiť do budovania mieru nie zbraňami, ale tým, čo nám je vlastné. Rokovaním a hľadaním reálnych kompromisov, akceptovateľných všetkými aktérmi. Opakujem ešte raz. Všetkými!