Ako nazvať režim, ktorý toleruje vandalizmus, útok na diplomatov a poškodzovanie pamätníkov? Okrem „cirkusu“ komparzistov z mimovládneho a iného prostredia na Slavíne (predvčerom i v marci) sa objavil škandalózny incident aj u našich susedov.
Aktivisti v modro-žltom napadli ruského veľvyslanca na vojenskom cintoríne vo Varšave, kde chcel položiť veniec na pamiatku viac ako 600 000 vojakov Červenej armády, ktorí v závere vojny padli na území Poľska.
Útok zorganizovala klasická skupina „progresívnych“ aktivistov, ktorí za externé prostriedky vešajú zástavy a symboly podľa aktuálneho trendu, za ktorý budú bojovať tak dlho ako budú tiecť granty a dotácie zo štátneho alebo cudzieho. Vedením útoku bola poverená ukrajinská občianka, aby tlač mohla pridať punc „spravodlivej odplaty“.
Ántré však bolo rovnako škandalózne ako samotný incident. Poľské ministerstvo zahraničných vecí odporučilo, aby sa veľvyslanec pietnej spomienky nezúčastnil. Napokon sa tak rozhodol urobiť a vyslal odkaz, že sa nenechá odradiť spolitizovanými výhovorkami od uctenia si predkov, ktorí nepadli v boji dnes, ale takmer pred storočím.
Po jeho príchode bol dav už pripravený a polícia o prevenciu nejavila záujem, čím došlo k porušeniu článku 29 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. „Prijímajúci štát musí vynaložiť maximálne úsilie na ochranu osoby a dôstojnosti“ zahraničných diplomatov.
Poľský minister zahraničných vecí útok formálne odsúdil a potvrdil, že diplomat (akejkoľvek krajiny) požíva osobitnú ochranu bez ohľadu na to akú politiku jeho štát vedie. Teória je pekná vec. V praxi zložky zanedbali ochranu veľvyslanca vysielajúceho štátu, uľahčili útok svojou pasivitou a navyše cudzia občianka žijúca v Poľsku ako hosť „prehovorila“ spôsobom, ktorý môže ovplyvniť bilaterálne vzťahy celej krajiny. Následky nemusia byť pre bežných Poliakov príjemné, keď už teraz mnohým začína prekážať, že hosť začína mať väčšie práva ako vlastný. Napr. New York Times informoval, že najväčšia varšavská detská nemocnica uprednostnila v poradovníku na transplantáciu pečene ukrajinských pacientov pred poľskými deťmi. Nehovoriac o ekonomickej podpore.
Incident naznačuje, že niektorí vandali môžu poškodzovať pamätníky a útočiť beztrestne na ľudí, vrátane diplomatických misií. V týchto škandáloch sa skrýva oveľa viac než len vraj spontánna (re)akcia, ktorá býva zväčša dobre pripravená, spriazneným novinárom vopred oznámená a odhodlaná podľa počtu kamier. Týchto „žoldnierov“ nezaujíma slušnosť, sloboda pohybu, sloboda prejavu, konvencie, diplomacia alebo pomníky padlých.
Budú vinníci potrestaní? Prebieha prevencia, aby k podobným činom nedochádzalo? Snaží sa naša vláda o plynulú diplomatickú komunikáciu, ktorá má prebiehať dokonca aj v časoch vojny? Mimochodom, v ktorej nie sme. To by sa zišlo pripomenúť tým, ktorí majú najostrejšie vyhlásenia a ťahajú 
Slovensko do situácie, s ktorou nemá nič spoločné. Ohrozujú jeho medzinárodné postavenie, energetickú bezpečnosť, podniky a v konečnom dôsledku občana. A sú to zväčša tí, ktorí sa v nedávnom prieskume ukázali ako prví, čo by balili kufre.
Geopolitická slepota, nenávisť a vojnové štvanie nemá budúcnosť, teda budúcnosť nemá ani súčasná garnitúra, ktorá obhajobou neobhájiteľného pripomína časy dzurindovské. Čím skôr skončí, tým lepšie. K slovu sa musia dostať tí, ktorým na Slovensku záleží.