Dnes sa začalo rokovanie k návrhu novely zákona o ochrane prírody a krajiny (543/2002), podľa ktorej má správa pozemkov v 3., 4. a 5. stupni ochrany prejsť z Ministerstva pôdohospodárstva pod Ministerstvo životného prostredia.
S legislatívnym procesom k tomuto návrhu novely zákona je spojených viacero zaujímavých situácií, demagógia, klamstvá a polopravdy zo strany ministra Budaja, ekoteroristov z Ministerstva životného prostredia ako aj z radov slovenských Europoslancov, podanie trestného oznámenia za to, že som sa zúčastnil „verejného“ prerokovania v regiónoch, polarizácia spoločnosti, nevypočutie požiadaviek ľudí, ktorých sa priamo táto novela zákona týka…
Dnes k týmto situáciám pribudla ďalšia, keď predkladateľ Šíbl nedokázal správne prečítať pozmeňovací návrh ale zo svojej demagógii neupustil.
Hnutie Republika už od začiatku legislatívneho procesu vystupuje kriticky voči predkladanému návrhu novely zákona, 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. Problém tohto návrhu zákona môžeme z môjho pohľadu rozdeliť do dvoch rovín a to do obsahovej a procesnej.
Z pohľadu obsahu kriticky vnímam absenciu akejkoľvek dopadovej štúdie, odbornej analýzy, pričom v doložke vplyvov sa nachádzajú nezrovnalosti a zavádzajúce informácie, ktoré jednoznačne indikujú, že samotný predkladatelia nemajú znalosť o reálnych sociálnych vplyvoch, vplyvoch na životné prostredie, ako aj vplyvoch na manželstvo, rodičovstvo a rodinu (čo potvrdzujú ich vystúpenia v pléne NR). Aj keď predkladatelia tejto novely zákona prezentujú, že táto novela zákona nebude mať negatívne sociálne vplyvy, je zrejmé, že táto novela zákona sa dotkne v rôznych podobách, explicitne alebo implicitne širokého spektra predovšetkým vidieckeho obyvateľstva (ohrozených je viac ako 6800 pracovných miest).
Z procesného hľadiska kriticky vnímam primárne to, že tak podstatná novela zákona bola predložená poslaneckým návrhom, pri ktorom sa neaplikuje „štandardný“ legislatívny proces prijímania zákona (absencia medzirezortného pripomienkového konania).
Kritizujem nízku úroveň participácie verejnosti a všetkých zainteresovaných strán (čo mi potvrdili priamo ľudia v dotknutých regiónoch). Negatívne vnímam, že vládni poslanci sa rozhodli riešiť obhospodarovanie chránených území, čo malo nasledovať ako sekundárny krok po riadnej kategorizácii národných parkov podľa medzinárodnej metodiky IUCN. Na „verejné“ diskusie boli prizvaní len vyvolení ľudia, u ktorých bol predpoklad kladného stanoviska, pričom súdiac z vlastnej skúsenosti máme za to, že v procese bol porušený Aarhuský dohovor.