Národnostný útlak, ktorému v Uhorsku od konca 18. storočia čelilo nemaďarské obyvateľstvo, stále vo veľkej miere negatívne ovplyvňuje aj súčasný pohľad na naše dejiny v rámci tohto štátu. To je, samozrejme, škoda, pretože Slováci v ňom zohrávali dôležitú úlohu, a to napriek tomu, že netvorili dominantný element. Uhorské vlastenectvo Slovákov opisuje historik Miloš Marek:
“Uhorsko bolo totiž vlasťou a domovom aj pre Slovákov. Uhorskí králi boli aj našimi kráľmi. Tento pocit, ba presvedčenie jasne svedčí z nasledujúceho dokladu. Keď si niekedy v 17. stor. dali šoltýsi v dedine Svinná preložiť do slovenčiny výsadnú listinu, ktorú ich predkom vystavil kráľ Matej Korvín v roku 1470, jej prekladateľ v úsilí o rovnoprávne postavenie Slovákov urobil Mateja aj slovenským kráľom: ‚My Mattias z milosti Boží král uherský, slovenský a český.‘ Preto ani my nemôžeme tých tisíc rokov života Slovákov v Uhorsku len tak vymazať z našich dejín preto, že Slováci neboli hegemónom tohto štátu.”
Ako uvádza Richard Marsina, vzájomný vzťah Slovákov a Maďarov bol po väčšinu času v podstate spolužitím, v ktorom mali etnickí Slováci možnosť uplatniť sa na miestnej a regionálnej úrovni všade tam, kde tvorili väčšinu. Široké práva uhorského šľachtického stavu zaručovali nemálo početnej šľachte slovenského pôvodu aj možnosť politického uplatnenia. Dôkazom vzájomnej spolupráce je aj odhodlaná obrana spoločnej uhorskej vlasti. Dlhodobé boje sa zvádzali najmä s Turkami, ktorým sa Slováci po boku iných národov Uhorska dokázali statočne ubrániť aj pri legendárnom obliehaní Jágru v roku 1552. Aby Turci zlomili morálku obrancov, mali vystreľovať šípy s odkazmi v latinčine, maďarčine a aj slovenčine.
Už od stredoveku sme dávali najavo svoje národné vedomie a aktívne sa hlásili o svoje práva. Ukazuje to aj Privilegium pro Slavis, ktoré žilinským Slovákom udelil kráľ Ľudovít I. Veľký v roku 1381. Toto privilégium uznáva sťažnosť slovenských mešťanov a zrovnoprávňuje ich s Nemcami. Nemeckí „hostia“, ktorí sa v Uhorsku usádzali najmä od tatárskeho vpádu v 13. storočí, priniesli aj nové technológie a týmto spôsobom vyzdvihli miestnu úroveň. Avšak často dochádzalo k diskriminácii a obmedzovaniu práv pôvodných obyvateľov – Slovákov a Maďarov, proti ktorej tieto dva národy spoločnými silami protestovali.
V stredovekých mestách na Slovensku, najmä kráľovských a banských, dominovali Nemci, a to aj vďaka výsadám plynúcim z „ius teutonicum“ – nemeckého práva. Od 15. storočia dochádzalo k posilneniu slovenského živlu, čo zo strany Nemcov vyvolávalo reakciu. Nemecké magistráty zakazovali Slovákom a Maďarom kupovať domy na námestiach a k obmedzeniam dochádzalo aj pri vstupoch do cechov, používaní kostolov, voľbe farára a obsadzovaní mestských úradov. Dokladajú to napríklad aj artikuly banskobystrických mäsiarov z roku 1481: „Žiaden Slovák alebo Maďar nesmie sa prijať do cechu„. V roku 1508 a 1519 kráľ Ľudovít prikazuje magistrátom Krupiny a Kremnice, aby nebránili Slovákom a Maďarom v kúpe domov na námestí.
Po protihabsburgskom povstaní širokého frontu šľachty a meštianstva slovenského a maďarského pôvodu pod vedením Štefana Bočkaja, dochádza v rokoch 1608 a 1609 k prijatiu zákonných článkov o rovnoprávnosti Slovákov a Maďarov v mestách s Nemcami:
„Nakoľko úrady a povinnosti pre Maďarov a Nemcov v slobodných mestách nech sú rovnaké; podobne domy Maďarom, Slovákom a Čechom majú sa dovoliť kupovať bez akéhokoľvek odporu a prekážky. […] Preto sa ustanovuje, aby sa vo všetkých slobodných mestách bez rozdielu národov volili najprv richtári a potom radcovia a aj iné akékoľvek hodnosti aby sa udeľovali bez ohľadu na náboženstvo v meste bývajúcim Maďarom, Nemcom, Čechom či Slovákom zároveň a striedavo.“ (Zákonný článok 13 o rovnoprávnosti Slovákov z r. 1608)
„Úrady sudcu, čiže richtára, a iných nech sa v slobodných kráľovských a banských mestách, ako aj výsadných mestečkách bez ohľadu na náboženskú alebo národnú príslušnosť rozdeľujú Maďarom i Nemcom i Slovákom či Čechom.“ (Zákonný článok 44 z r. 1609)
V roku 1610 Slováci a Maďari z Krupiny v spoločnej po maďarsky napísanej sťažnosti protestovali u palatína Juraja Thurzu proti porušeniam týchto článkov: „Takú česť máme pred Nemcami, že hovoria: Slováci a Maďari, nemáte kráľa, ani nikdy nebudete mať, ani si ho nezaslúžite, lebo ste zradcovia. Ešte aj to povedali, že ak Nemec visí do tretieho dňa na šibenici, môže vstať a ešte vždy je viac hoden ako sto Slovákov.“ (Sťažnosť krupinských Slovákov a Maďarov z r. 1610) Palatín zasiahol v prospech sťažovateľov. Richtár bol volený striedavo a v mestskej rade bolo šesť Nemcov, traja Slováci a traja Maďari. Konflikty v meste však pokračovali a v roku 1614 došlo k útoku na predstaviteľov Slovákov.
V roku 1646 v Banskej Bystrici vzniká konfederácia „národa ako maďarského tak aj slovenského, šľachticov i nezemanov, mešťanov i obyvateľov„, ktorá predložila svoje sťažnosti krajinskému snemu:
„A tak toto sú sťažnosti alebo žiadosti, ktoré v súlade s bohom a jeho spravodlivosťou stotožňujú sa aj so zákonmi a zvykmi kráľovstva a ktoré si národ maďarský a slovenský čo najnaliehavejšie žiada najjasnejším grófom uhorským palatínom schváliť, potvrdiť a platnými prehlásiť, aby sa mohli uskutočniť. Pretože národ nemecký sa nepridŕžal ani všeobecne uznávaných kráľovských nariadení a ani vlastné, ani svojimi predchodcami uzavreté dohody a závery nebral do úvahy, ale z hľadiska svojho prvenstva a povýšenosti mestský príjem, ako je známe, márnomyseľne na úkor domáceho maďarského a slovenského obyvateľstva využil pre seba, robia sa námietky proti výdavkom. Národ maďarský a slovenský žiada od národa nemeckého svedomité obmedzenie, prinavrátenie a úhradu všetkých výdavkov.„
V roku 1650 napokon došlo k dohode na základe článkov z roku 1608 a 1609. Pravdepodobne aj v tejto súvislosti uhorský snem v zákonnom článku 34 z roku 1655 znova deklaruje rovnoprávnosť Slovákov a Maďarov s Nemcami v mestách a ich prednosť v udeľovaní meštianstva pred cudzincami. Národnostný boj sa však v meste neskončil a pokračoval ďalšie desaťročia.
Slovensko-maďarské vzťahy neboli vždy ideálne. Vzájomné krivdy sa diali na obidvoch stranách, a to najmä od konca 19. do polovice 20. storočia. Vedľa toho však nachádzame množstvo príkladov vzájomnej spolupráce, ktorá bola obojstranne prospešná. Dnes majú Maďari a Slováci vlastné národné štáty, ktorých suverenitu a integritu majú povinnosť brániť. Namiesto provokácií a nezmyselných iredentistických snáh, by sme sa mali snažiť nadviazať na pozitívne skúsenosti zo spoločnej takmer tisícročnej minulosti, aby sme aj dnes mohli v rámci stredoeurópskeho bloku jednotne čeliť vnútorným a vonkajším výzvam a tlakom.
Použitá literatúra:
Miloš MAREK: Národnosti Uhorska, Trnavská univerzita. Filozofická fakulta 2011
Richard MARSINA: Slováci a Maďari in Ku koncepcii a vývoju slovenskej historiografie, PostScriptum 2013
Ivan MRVA a Vladimír SEGEŠ: Dejiny Uhorska a Slováci, Perfekt 2012
Ján TIBENSKÝ: Chvály a obrany slovenského národa, SVKL 1965
Tit. obrázok:
Gabriel de Pronay, Tradičný ľudový odev v Uhorsku – Rumuni, Maďari, Slováci, Nemci, 1855 /wikipedia.org