Igor Matovič – hoci už nejaký čas pôsobí vo vláde – sa nám opäť pripomenul svojim šaškovaním, vďaka ktorému na seba pútal pozornosť najmä vo svojich opozičných časoch.
Počas toho, ako mal Robert Fico prejav v rozprave, súčasný minister financií za ním vyrobil a rozprestrel plagát s citátom z piesne Karla Kryla „Vrah na rohu ulici o morálce káže.“
Kritika Roberta Fica je v mnohých ohľadoch oprávnená. Počas vlád, v ktorých mala hlavné slovo strana Smer, sme v rôznych aspektoch ako štát stagnovali: bujnela tu korupcia, fungoval systém „našich ľudí“, vytvárali sa zákonné normy a oddelenia na NAKA, s úlohou prenasledovať nepohodlných ľudí a podobne.
Zástancovia silnejších slov hovoria v súvislosti s bývalými, smeráckymi vládami ako o mafii. Tento pojem do diskusie vniesla najmä bývalá opozícia, ktorá tvorí väčšinu súčasnej vládnej koalície.
Práve ľudia ako Igor Matovič sa pasovali do role protikorupčných bojovníkov, ktorí Slovensko „vyliečia“ a nakopnú ho vpred.
Vo februári to budú 2 roky odkedy strany vládnej koalície uspeli vo voľbách natoľko, že dokázali zložiť vládu s podporou nad hranicou ústavnej väčšiny v parlamente.
Presuňme sa opäť do reality a pozrime sa na výsledky ľudí, ktorí neustále odôvodňujú všetky svoje viac či menej kontroverzné kroky spojením „lebo Fico“. O tento výrok neraz opierajú aj svoju legitimitu ďalej vládnuť a nevyvolať predčasné voľby, aj keď sa prakticky od začiatku zmietajú v krízach a za rekordne krátky čas sa stali pravdepodobne najmenej dôveryhodnou vládou v histórii Slovenska.
Nebudem sa zapodievať výpočtom všetkých prešľapov, to by zabralo priestor knihy, možno hneď niekoľkých. Spomeniem iba veci, ktoré mi takpovediac „na prvú“ napadli, keď som videl, ako Igor Matovič zneužíva slová Karla Kryla:
Sám Igor Matovič, ako výrobca transparentu, je človek, ktorý mal na kandidátnej listine Daniela Lipšica. Ten neskôr nešťastne zabil na prechode pre chodcov človeka (to nikto dopredu predpokladať nemohol), za čo asi ako jediný na Slovensku dostal podmienečný trest. Nič by na tom nebolo, keby sám pred tým nežiadal pre Štefana Skrúcaného väzenie.
Daniel Lipšic, namiesto toho, aby čušal a „užíval“ si, nazvime to mierny trest, sa začal drať na prokuratúru. Najprv sa špekulovalo o generálnej, kedy za veľmi záhadných okolností dostal bezpečnostnú previerku – vďaka strane Sme Rodina – a taktiež mu bol na mieru ušitý zákon, aby ako odsúdený neprokurátor, s politickou minulosťou a v priebiehajúcom výkone trestu mohol kandidovať. Neskôr sa úspešne dostal na post špeciálneho prokurátora . Iba pripomínam, že Slovensko bolo asi svetovým unikátom, keďže sme na čelo prokuratúry dosadili človeka, ktorému stále bežal podmienečný trest – a teda sa musel pravidelne hlásiť probačnému úradníkovi.
Sám Igor Matovič sa do pozície predsedu najsilnejšej vládnej strany dostal aj vďaka tomu, že sa zviezol na vlne po vražde Kuciaka, ktorú možno freudovsky označil za „míľnik, ktorý sme dosiahli“. Človek, ktorý sa priznal, že svoju diplomovú prácu nepísal a na daňové podvody neváhal zneužiť svoju vlastnú matku. Netreba zabúdať ani na to, že Igor Matovič z pozície predsedu strany, disponujúcou v parlamente najväčším počtom poslancov a od začiatku premiérskym kreslom, toleruje vo vláde (či poslaneckých vládnych kluboch) ľudí, ktorí sa dokázateľne stretávali s mafiánmi. Taktiež na dôležitých postoch toleruje osoby, ktoré boli usvedčené z plagiátorstva.
A je toho omnoho viac: Kšefty s testami, likvidácia podnikateľov a živnostníkov, neustále lockdowny, šikanovanie detí na školách povinnými rúškami a tak ďalej…
O to horšie, že predstavitelia súčasnej vládnej koalície dokázali kritickú väčšinu Slovákov pred voľbami presvedčiť, že oni sú čistí bojovníci proti korupcii a že z ich strany nič podobné nehrozí. Pritom v skutočnosti sú práve oni tí „vrahovia na rohu ulice“…
Memečko na záver. K dileme, či je lepšie byť mafián alebo plagiátor.
