Pozícia známej osobnosti s určitým vplyvom a mediálnym zázemím si vyžaduje zodpovednosť. Výroky a činy takéhoto človeka nasleduje mnoho jednotlivcov, pre ktorých je vzorom a príkladom.
Tibor Eliot Rostas sa na viacerých miestach – priamo v budove súdu, prostredníctvom časopisu Zem a vek alebo napríklad na sociálnych sieťach – dušoval, že pokutu, ktorú mu uložil špecializovaný trestný súd a následne v rozsudku potvrdil najvyšší súd, nezaplatí.
Zaplatiť pokutu za slová Štúra by bola potupa národa, píše v decembrovom čísle časopisu Zem a vek jeho šéfredaktor Tibor Eliot Rostas. O niekoľko riadkov ďalej pokračuje: „Už pri prvostupňovom súde som celkom zreteľne uviedol, že zaplatiť pokutu za slová národných hrdinov by bolo potupou našich erbových osobností, a zároveň priznaním si viny za to, v čom sa vonkoncom necítim byť vinný. Ak príde na nepodmienečný trest, je to mojím rozhodnutím slobodnej vôle. Byť súdený a odsúdený režimom, ktorému vládnu podvodníci, páchatelia celoplošných experimentov na vlastnom obyvateľstve, súdnictvom, ktorého súčasťou je špeciálny prokurátor vo výkone trestu za zabitie človeka, kvôli ktorému zmenili zákon o voľbe prokurátora a ďalšie perverznosti, potom odsúdenie v tomto kontexte pokladám za česť. (…) V tomto, podobne ako aj vo všetkých iných prípadoch nespravodlivosti, nikdy neustúpim. Zaplatením čo i len jedného eura by som priznal svoju vinu, ktorú mi kladú za to, že som citoval hrdinov národa a nedištancoval sa od nich. Zaplatením čo i len jedného eura by som sa priznal k niečomu, čo som nikdy neučinil a z čoho ma lžou a podvodom obvinili. A to je taký zvrhlý návrh, že jeho autori vojdú do dejín opovrhnutia. Ak by som pristúpil na ich hru, bol by pre mňa väzením celý zvyšný život.„ (zdroj: Zem a vek, december 2021, strany 10 – 11)
Medzi sviatkami Vianoc a Novým rokom sa v médiách objavila informácia, že T.E. Rostas pokutu vo výške 4000€ zaplatil ku dňu 23. 12. 2021. Trojmesačný nepodmienečný trest si teda neodsedí.
Na rozhodnutí uprednostniť pomerne vysokú finančnú pokutu pred trojmesačným väzením by vo svojej podstate nemuselo byť nič opovrhnutiahodné. Je to relevantné a do veľkej miery pragmatické rozhodnutie a asi každý človek so zdravým úsudkom by ho aspoň zvažoval. Rostas má rodinu, ktorá ho určite potrebuje, je šéfredaktorom mediálneho projektu, čo si určite vyžaduje čas a úsilie a väzenie nie je miestom, po ktorom by hocikto z nás vyslovene túžil. Rostasove rozhodnutie zaplatiť pokutu je však v absolútnom rozpore s jeho vlastnými vyhláseniami spred niekoľkých týždňov.
Ak sa mám argumentačne pohybovať iba v priestore medzi mantinelmi, ktoré sám Rostas svojimi vyjadreniami vymedzil, tak odsúdený šéfredaktor časopisu Zem a vek si na základe vlastného rozhodnutia slobodnej vôle vybral potupu národa, potupu našich vybraných erbových osobností, priznanie viny sebe samému za niečo, v čom sa necíti byť vinný. Aj napriek tvrdeniu, že nikdy neustúpi sa rozhodol ustúpiť. Priznal svoju vinu, ktorú mu kladú za citovanie hrdinov národa a odmietnutie dištancovania sa od nich. Priznal sa taktiež k niečomu, čo nikdy neučinil, akceptoval zvrhlý návrh, ktorého autori vojdú do dejín opovrhnutia a pristúpil na ich hru, čím si podľa vlastných slov vybral, že celý zvyšný život bude pre Tibora Eliota Rostasa väzením.
Je na mieste objasniť, že som maximálne proti Rostasovmu odsúdeniu v predmetnej veci. Považujem to za praktiky, ktoré nepatria do zdravej spoločnosti a vždy budem proti podobnému prístupu nahlas vystupovať – či už ide o Rostasa, Havrana, Tkačenka a iných, nie je na mieste robiť rozdiely, ak sa bavíme o slobode slova. Aj preto moje meno nájdete v decembrovom čísle časopisu Zem a vek na strane 13, keďže na uvedenom mieste je zverejnený zoznam signatárov petície Združení slovenskej inteligencie, ktorá vyjadruje nesúhlas s odsudzujúcim verdiktom v Rostasovom prípade.
Nič to ale nemení na na veci, že slová a hrdinské vyjadrenia, ktoré boli z Rostasovej strany vyrieknuté po potvrdení rozsudku Najvyšším súdom SR, sú v (zrejme až v absolútnom) rozpore s realitou. T.E. Rostas svojim postavením reprezentuje istú názorovú skupinu ľudí a momentálne je vítaným terčom pre všetkých, ktorí si vždy radi kopnú do všetkého, čo sa nepohybuje v líniách hlavného prúdu.
Na základe uvedeného je na mieste Rostasa odmietnuť ako vodcu v zmysle relevantného reprezentanta či zástupcu alternatívy voči hlavnému prúdu, alebo voči systému ako takému – pričom nechcem podsúvať, že táto pozícia je nevyhnutne jeho ambíciou. Ak sa však náhodou chce verejnosti z tohto postu prihovárať, tak zlyhal. Silní a rešpektovaní vodcovia potvrdzujú svoje slová reálnymi skutkami. Kvalita ich vodcovstva sa nemeria počtom priaznivcov, predplatiteľov alebo formálnou kvalitou vyjadrení či počtom citátov slávnych a múdrych osobností v nejakom článku alebo videu. Dokonca ani mierou dosiahnutého vzdelania či počtom prečítaných kníh.
Tibor Eliot Rostas je v mojich očiach vnímaný ako charizmatický človek s čuchom pre dobrý marketing v pozitívnom slova zmysle, avšak jeho vyhlásenia o zápale pre národ považujem, na základe uvedeného, do veľkej miery za pozérstvo. Ak je Rostas vo svojom boji a deklarovanom presvedčení úprimný, určite si je svojho zlyhania vedomý. Nepochybujem o jeho inteligencii, preto verím, že tento článok, ak sa k nemu dostane, nebude Rostas brať ako osobný útok či lacné pútanie pozornosti z mojej strany alebo priživovanie sa na jeho mene. Snažil som sa o konštruktívnu kritiku, konkrétne o reálne porovnanie jeho slov a činov. Uvedomujem si totiž, že aj medzi alternatívou a národnými silami nesmieme zabúdať na neustále napredovanie, s čím sú spojené aj isté očistné a ozdravné procesy.
Musíme sa zbaviť istých vzorcov, ktoré sú prameňmi nedôvery. Ak to ich nositelia odmietnu, tak s nimi žiaľ do budúcna nemôžeme počítať. Musíme sa vyvarovať neustáleho opakovania rovnakých chýb, ktoré na nás všetkých môžu do budúcna vrhať zlé svetlo. Rostas má šancu ukázať, či je ochotný pokorne prijať sebareflexiu – ak o to má skutočný záujem.