Po skúsenosti s Mikasovou diktatúrou v Tatrách (odkaz na pôvodný článok tu) som nečakal, že sa budem musieť podeliť o ďalší zážitok len pár dní na to. Tentokrát som nebol svedkom osobne, ale prišla s tým moja dcéra, čerstvá piatačka na základnej škole, má len 10 rokov. Totiž až včera, 22. septembra, sa dožila prvej hodiny dejepisu v živote. Dva týždne musela byť kompletne zdravá v karanténe a výučba tohto predmetu sa distančne nezabezpečila. Jej stretnutie s novou pani učiteľkou bolo ale veľmi výnimočné. Dostatočne nevšedné na to, že aj malé dieťa si všimlo, že iné pani učiteľky toto nepožadovali…
Po zazvonení vstúpila do triedy pani v mladom veku, povinne vybavená respirátorom, tak to nariaďuje vyhláška. Všetky deti povinne kryté rúškami alebo respirátormi, aj to nariaďuje vyhláška. Na pani učiteľke sa ale vynímalo niečo iné, pre deti trochu zvláštne, preto si to okamžite všimli. Pani učiteľka mala na sebe hygienické rukavice, čo si u iných učiteliek nevšimla. V poriadku, pani učiteľka je zaočkovaná, má respirátor aj rukavice, už vo väčšom bezpečí nemôže byť. Alebo?
Alebo aj áno, opatrnosti nie je nikdy nadostač. A tak prišla situácia, pre ktorú si moja dcéra a jej spolužiaci tento zážitok okamžite zapamätali, ako niečo výnimočné. Pani učiteľka prikázala deťom, aby posunuli všetky lavice čo najviac dozadu, aby bol medzi nimi a ňou dostatočný odstup. Že vraj minimálne tie 2 metre musia byť stoj, čo stoj, zabezpečené, vlastne čím viac, tým lepšie. Byť pri sebe je totiž nebezpečné! Deti teda poslúchli pani učiteľku a vzdialili sa jej až na druhý koniec triedy, aby ju nijako neohrozili. Vznikla tak paradoxná situácia, kedy sa pani učiteľka cítila konečne vo vysnívanej ochrannej bubline, zatiaľ čo deti boli natlačené pri sebe hlava na hlave. Hodina sa tak mohla takmer začať. Len takmer. Ešte bolo totiž potrebné vykonať jeden nevyhnutný úkon. Pani učiteľka vytiahla dezinfekčný prostriedok, postriekala ním celú katedru aj stoličku a potom starostlivo utrela papierovou utierkou, aby si mohla konečne bezpečne sadnúť.
Aby som bol korektný, táto pani učiteľka nie je zlou učiteľkou. Aj moja dcéra povedala, že bola veľmi milá a vysvetľovala im, že ide len o bezpečnostné procedúry, ktoré je nutné vykonať, ale inak sa im venovala s náležitou starostlivosťou, výučba prebiehala štandardne ako mala, až na tie opatrenia. Aj tak však ostáva na zamyslenie. Pani učiteľka v mladom veku, plne zaočkovaná, s respirátorom, vydezinfikovaná, sa bojí malých detí, ktoré učí. Nie je lepšie v takom prípade ostať radšej doma, než sa takto ukrutne obávať o svoj život? Na záver mi príde vhodné už len parafrázovať výrok vlogera Dannyho Kollára: „Jediní, ktorí sa ešte tejto pandémie v skutočnosti boja, sú zaočkovaní.“