Uhorská časť slovenskej histórie je nie menej príťažlivá ako obdobie Veľkej Moravy, Československa či Prvej Slovenskej republiky. Iste, smutná doba národnostného útlaku a maďarizácie v 19. a na začiatku 20. storočia v kombinácii s pokrivenou interpretáciou národného príbehu počas komunistického obdobia (Slováci ako národ plebejcov, ktorý je predurčený pre komunizmus) u veľkej časti verejnosti spôsobili pasívny odpor a ignoranciu voči našej minulosti v rámci koruny svätého Štefana.
Uhorsko bolo aj štátom Slovákov, ktorí sa na jeho budovaní a fungovaní významne podieľali. Práve táto historická skutočnosť prezrádza starobylosť a kvality nášho národa.
Jeden z najvýznamnejších panovníkov Uhorska bol Matej Korvín. Ide o jedného z mála vladárov, ktorý sa už krátko po svojej smrti dostal do slovesnosti prostého ľudu v pozitívnom svetle ako múdry a spravodlivý kráľ. Do dejín sa zapísal aj ako úspešný vojvodca, ktorý upevnil kráľovskú moc v Uhorsku, podmanil si Bosnu, Moravu, Sliezsko, Dolné Rakúsko a časť Horného Rakúska, obsadil Viedeň, dokázal eliminovať tlak Osmanskej ríše a ani mocné rody Habsburgovcov a Jagelovcov si voči nemu nevedeli presadiť svoje mocenské záujmy. Matej Korvín bol aj patrón umenia a vzdelanosti. Matejova knižnica Bibliotheca Corviniana bola v tej dobe druhou najväčšou knižnicou sveta hneď po tej pápežskej. Jeho zakladateľským dielom bola aj Academia Istropolitana v Bratislave, na ktorej pôsobila domáca a zahraničná intelektuálna elita. Táto inštitúcia síce za krátky čas zanikla, no predstavovala prvú univerzitu na našom území.
Kráľ Matej bol sám vzdelaný a jazykovo veľmi zdatný. Ovládal maďarčinu, nemčinu, latinčinu, češtinu a ďalšie slovanské jazyky – nemal teda problém dohovoriť sa s celým obyvateľstvom mnohonárodného Uhorska. Galeottus Martius, všestranný taliansky humanista, ktorý s ďalšími intelektuálmi pôsobil priamo v tesnej blízkosti kráľa, zachytil vo svojom oslavnom spise o Matejovi Korvínovi De egregie, sapienter et iocose dictis ac factis Mathiae Regis (Znamenité, múdre i žartovné výroky a činy kráľa Mateja) opis jeho jednania s poľskými vyslancami, s ktorými mal komunikovať bez tlmočníka: “V takom veľkom zhromaždení totiž jediný kráľ Matej ovládal slovenský jazyk a slovenský jazyk sa v podstate málo odlišuje od poľského, je však značne odlišný vo výslovnosti.” Galeottus ďalej dodáva: “Keďže slovenský jazyk je veľmi rozšírený, vykazuje mimoriadne veľkú pestrosť. Kráľ Matej si to uvedomuje a vďaka tomu sa zhovára s Čechmi, Poliakmi, Ruténmi, Dalmatíncami, Bulharmi, Kurétmi, Srbmi, Brenkmi, Roxolanmi a premnohými ďalšími národmi bez tlmočníka. Hovorí sa totiž, že slovenský jazyk je matkou všetkých týchto jazykov.” Z lat. originálu preložila Ľudmila Buzássyová výraz sclavina lingua v tomto kontexte ako slovenský jazyk. Na tento záznam odkazuje aj jazykovedec Eugen Pauliny, ktorý vo svojom diele Dejiny spisovnej slovenčiny píše: “Kráľ Matej dobre vedel po slovensky i po česky a dorozumel sa v každom slovanskom jazyku”. V tom čase bola úradným jazykom uhorskej kráľovskej kancelárie latinčina. V styku so slovenským územím sa však oficiálne používal aj mix češtiny so slovakizmami.
Slovenský element teda nebol zastúpený len medzi najnižšími vrstvami, ale svoje miesto mal aj medzi elitou. Magistra Jána Apróda z dnešných Šarišských Sokoloviec, najvýznamnejšieho uhorského kronikára 14. storočia, ktorý zastával dôležité cirkevné hodnosti a pozíciu tajného notára kráľa Ľudovíta, spolupracovníci volali Tót – Slovák. Ďalší mimoriadne dôležitý uhorský kronikár, Ján z Turca, bol podľa všetkého taktiež slovenského pôvodu a pravdepodobne vedel po slovensky, hoci sa k slovenskej identite sám nehlásil. Vo svojom diele však jasne zaznamenal národnú výnimočnosť Slovákov a odlíšil ich od Čechov a Poliakov: “niektorí ďalší Česi, Poliaci a Slováci, ktorí mali potešenie z koristi, verbovali do vojska a všetky svoje sily zamerali na lúpenie krajiny.”
Slovenské povedomie a vzájomnú spolupatričnosť preukázateľne prejavovali mešťania z viacerých miest. Ako príklad môžem spomenúť Žilinu, kde v prospech slovenských mešťanov kráľ Ľudovít I. potvrdil v roku 1381 staršiu zásadu o rovnoprávnosti s nemeckými mešťanmi a používanie vlastného jazyka. Ako uvádza E. Pauliny, domáci jazyk používalo v úradnom styku popri latinčine aj slovenské zemianstvo a to najmä na Liptove, Spiši, Orave, atď.
Často sa objavuje názor, že jadro našej identity je Prvá Československá republika, SNP a november 89. Tieto tvrdenia majú podľa môjho názoru jasný ideologický zámer. Vidieť v kozmopolitnej 1. Československej republike, ktorá ani neuznávala existenciu samostatného slovenského národa, základ nášho spoločného vedomia mi pripadá ako snaha podkopať našu exkluzívnu identitu a formovať ju smerom k “inkluzívnemu” globalizmu. Tieto časti našej histórie určite netreba ignorovať a podceňovať, pretože tiež mali svoj význam, ale aj z vyššie uvedených historických skutočností vyplýva, že Slováci majú oveľa hlbšie korene. Už v dobe stredovekého Uhorska sa vedeli Slováci prejaviť a presadiť či už ako jednotlivci alebo ako spoločenstvo s rovnakým pôvodom a vôbec neboli odstrčení na okraj. Aj to nás môže inšpirovať a motivovať pri zlepšovaní dnešného Slovenska, ochrane a pestovaní našej výnimočnej identity.
Pramene:
Galeottus Martius: De egregie, sapienter et iocose dictis ac factis Mathiae Regis/Znamenité, múdre i žartovné výroky a činy kráľa Mateja, preložila Ľudmila Buzássyová in Latinský humanizmus, Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV 2008, s.13, 43
Ján z Turca: Uhorská kronika, preložil Julius Sopko in Kroniky stredovekého Slovenska, Vydavateľstvo RAK 1995, s.171-172.
Použitá literatúra:
Pauliny Eugen: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983
Segeš Vladimír: Uhorsko za vlády Mateja Korvína a Jagelovcov (1458-1526) in Mrva Ivan, Segeš Vladimír: Dejiny Uhorska a Slováci, Perfekt 2012, s.111-143
Šmatlák Stanislav: Dejiny Slovenskej literatúry I., Literárne informačné centrum 2007
Ilustračná foto: Socha Mateja Korvína, Kluž /shutterstock.com